jabrezina

V posledných dňoch sa to na našu prezidentku valí zo všetkých strán. Buď sa jedná o nejakú kompromitujúcu kampaň, alebo je to prejav niečoho hlbšieho, či dokonca podstatného.

Prezidentka nepodpísala 50 dňové moratórium na zverejňovanie prieskumov o volebných preferenciách politických strán. Poslanci prelomili jej veto a zákon schválili pri druhom hlasovaní. Prezidentka to dá na Ústavný súd.

Od prvých dní, ako sa dostal na verejnosť tento návrh koalície ma moji kamaráti a FB priatelia zavaľujú statusmi o hrôze, ktorá nás čaká a neminie.

„Vzali nám ústavné právo na informácie“ píše rozhorčene môj kamarát spisovateľ. „Takže odpor.“

Pred niekoľkým týždňami mi poslal ktosi na podpis petíciu proti tomuto moratóriu. Vraj ide o ohrozenie demokracie. Nepodpísal som. Dnes vidím, že som urobil zásadnú chybu.

Mýlil som sa, keď som si myslel, že volič sa rozhoduje na základe osobností, ktoré s konkrétnou stranou spolupracujú, na základe hodnotovej orientácie a programu politického subjektu. Prieskumy o volebných preferenciách si síce so záujmom prečítam, ale to je tak asi všetko.

Dokonca aj v podcaste na Pravde redaktor mudruje nad tým aké to je nefér voči mne voličovi, že sa nedostanem k informáciám. A má pravdu!

Bože, ako som mohol byť tak slepý! Tak hlúpy. Vraj ma to nezaujíma. Ja sa rozhodujem na základe iných kritérií.

Ale lepšie zmúdrieť neskoro, ako nikdy.

Pred pár dňami Igor Matovič vystúpil so svojim objavom významu Andreja Kisku a jeho strany Za ľudí. Vraj by sa skôr mohli volať Za seba. Vraj nič nepriniesol v plnení úlohy získať voliča vo svätom boji proti zlu a mafii. Od čias ako Kiska zaregistroval svoju stranu klesol počet preferencií demokratickej opozície, síl bojujúcich na strane dobra proti zlu o 0,4 percenta.

„Máme dramaticky väčšiu šancu, že tu bude vládnuť aj naďalej mafia,“ vraví Igor Matovič.

A hľa, o dva dni vyjde, samozrejme čírou náhodou, nový nezávislý prieskum o nových preferenciách. A sily dobra majú tuším 52 percent. Nárast skoro o 5 percent. A Igor Matovič je klamár, Igor je tu zase za hlupáka. A ja ako sprostý prehľadávam všetky periodiká, aby som zistil čo také významné urobili sily dobra, že tak utešene narástol ich volebný potenciál. Nenašiel som nič.

Nevadí. Sú aj dôležitejšie veci. Napríklad to, že podľa prieskumu je rozhodnutých 94,1 percenta  respondentov, že pôjde voliť. Až tak sa zrazu zmenila atmosféra v tejto krajine, desiatky percent nových voličov je nadšených blížiacimi sa zmenami. Keby sa o tejto chuti voliť dočítal nebodaj Miloš Jakeš / pre mladších, posledný prvý tajomník ÚV KSČ – Milda, ako ho prezývali – musel by zúriť. Tá skvelá účasť, ešte to síce nie je 99 percent ako za socíku, ale blíži sa to. To nadšenie z volieb, presvedčenie, že sa voľbami dá niečo zásadne zmeniť, ktoré sa jeho strane podarilo dosiahnuť za 40 rokov, keď sa volebná účasť  blížila k utešenej stovke / a zrazu sa z temer stovky prekoprcla rovno do novembra 89– to sú mi veci, jeden by žasol / – sme dosiahli v demokracii na slovenský spôsob už za tridsať rokov.

Nuž takéto dôležité informácie a navyše úplne nestranné / agentúra prieskum vraj nerobila na žiadnu objednávku /, informácie, ktoré nijakým spôsobom nemanipulujú verejnú mienku, ale naopak,  informujú o najdôležitejších a podstatných prejavoch politických subjektov, naozaj chcem a potrebujem vedieť. Najlepšie hoci aj dva krát denne a v mobile aj cestou do volebnej miestnosti. Čo tam po nejakých hodnotách a programoch.

Musím sa preto zastať prezidentky. Angažuje sa za dobrú a prepotrebnú vec. Stojí na strane dobra. A keď nebodaj na ústavnom súde nepochodí, nech to pošle hoci aj do Bruselu.

Ústavné právo na informáciu si zobrať nedáme. Takže odpor!

Na verejnosť prenikli informácie o tom, že si zobrala na svoju služobnú cestu do USA, kde vystúpila s prejavom v OSN aj svoju dcéru  a, že boli ubytované v drahom hoteli. / dokonca vraj v jednom z najdrahších /

Časť verejnosti mudruje nad rozkrádaním verejných peňazí pani prezidentkou, jej kolega z PS Michal Truban niekoľko dní pred tým v STV mudruje nad nezodpovedným rozpočtom z dielne koalície, ktorý pripravuje pôdu pre nehospodárne fungovanie štátu,  internetoví nadšenci pani prezidentky filozofujú nad tým, že ak vládny špeciál zoberie na palubu 60 kg dcérku pani prezidentky, že tým štátu žiadna škoda nevznikla, že je všetko OK. Iní sa odvolávajú na prepisy Kočnerových SMS a telefonátov.

Ja sa musím pani prezidentky zastať. V drahom hoteli bola ubytovaná hlavne preto, aby mohla chodiť do OSN ekologicky, t.j. pešo – ešte si pamätám koľko slávy okolo toho bolo v našich médiách.

A kto platil tento výlet prezidentskej dcérky do USA pokladám za nepodstatné – na pozadí úspechov, ktoré naša SSSR – slovenská samostatná svojstojná republika, v posledných rokoch dosiahla. Dokonca som ochotný podpísať prípadnú petíciu rozhorčených občanov za to, aby sa dcérke na výlet zložili občania, keď jej mamička prezidentka na to nemá z prezidentského platu.

Ako občana ma však hnevá čosi iné, podľa mňa dôležitejšie. Hnevá ma, ako málo si váži pani prezidentka prezidentský úrad. Predstava, že sa naša prezidentka stretla na chodbe či recepcii v drahom americkom hoteli s nejakým iným prezidentom, alebo významným politikom a viedli sa s dcérou pod pazuchy – alebo sa držali za ruky? – ma úplne desí.

Desí ma predstava, koľko ľudí ju videlo s dcérou vo vládnom špeciály. Za desiatky rokov mojej manažérskej práce som nezobral na služobnú cestu ani jediný raz ani jednu svoju dcéru. Neviem si predstaviť, že by sedel vedľa mňa v aute môj manažér a vzadu moja dcéra, lebo si chce vo Viedni, či v Blave nakúpiť, alebo pozrieť náš prezidentský palác. Žiadny z mojich známych vysokopostavených manažérov to neurobil za svoju kariéru ani jediný raz. Lebo sa to jednoducho nerobí, lebo ta kazí meno a autoritu manažéra, kazí to meno firmy.

Vraj ju museli naši diplomati presviedčať – ale možno sú to len klebety, zvlášť, ak tam oni boli bez svojich dcér – aby obetovala spoločnú návštevu amerického Prioru, prepáčte, sila zvyku, amerického nákupného centra,  so svojou dcérou,  a stretla sa radšej s predsedom OSN alebo so zástupcami slovenských  krajanských organizácií v USA.

Tu sa musím pani prezidentky opäť zastať. Keď už zo sebou zobrala svoju dcérenku na americký výlet, tak čo ju diplomati otravujú nejakými návrhmi a stretnutiami. Veď už svoj úžasný a dôležitý prejav v OSN prečítala. Tuším sa Slovensko vďaka nemu stalo jedným z lídrov v boji proti klimatickým zmenám – teda podľa našich spriaznených médií. Ale  aspoň volič vie, že okrem iných skvelých vlastností má pani prezidentka navyše aj rada svoju dcéru, podobne ako mala rada pred voľbami svojho druha. A  akí len boli zlatí vo víťaznú volebnú noc! Až mi je skoro ľúto, že som si ich foto neodložil, keďže sa tak čoskoro rozišli. Aby bolo jasné, je mi úplne jedno s kým sa pani prezidentka zíde, či zase rozíde. Len mi nie je celkom jedno celé to divadielko okolo toho.

Ako manažér som sa počas svojej kariéry naučil jednu užitočnú vec. Každý človek má svoj štýl práce. A je úplne jedno koľko berie prachov a v akom je postavení. Štýl práce ostáva. Poctivý pracant pracuje aj za málo peňazí, hoci hundre, aj za veľa. Hlúpy truľo nepracuje užitočne ani keď mu dáte majland.

Nuž preto mi vadia divadielka pani prezidentky. A  o nič iné u nej od samého začiatku ani nejde. Ani vtedy nie, keď dostane niečo ako Nobelovu cenu za ekológiu, lebo bojovala za presťahovanie skládky odpadu z blízkosti pezinskej strednej, či mierne bohatej vrstvy niekam pod okná občanom druhej kategórie – kdesi na dedinu. Kde po skládke nie že ani pes, ale dokonca ani bratislavskí intelektuáli nešteknú. Tým samozrejme vôbec nechcem povedať, žeby skládky odpadu mali byť uprostred mesta.

Že to s úprimným vzťahom k ochrane životného prostredia myslí pani prezidentka vážne dokázala aj tým, že v prezidentskom paláci triedi odpad. Vraj chce byť aj v tomto vzorom pre našich občanov. Vraj je to jej priorita, ako povedala aj v zábavnej relácii Inkognito.

Ale toto neviem posúdiť, lebo v našej dedine pod horami, ktorá má nejakých 120 obyvateľov, odpad triedime už niekoľko rokov. Aj keď je pravda, že ju tu tuším nevolil nikto. Ale možno chce byť vzorom pre svojich progresívnych voličov. V tom jej nikto nebráni. Len nech nás tým páni novinári neotravujú svojim oslavnými ódami akoby objavila Ameriku.

To, že bola pani prezidentka v Amerike, ešte neznamená, že ju objavila. Asi tak, páni novinári.

A keď už som nechtiac spomenul Inkognito, ktoré malo takú peknú sledovanosť. Také orgie servilnosti, ako nám predviedli naše celebrity, som už dávno nevidel. Voštinár, keď sa díva na správy a vidí pani prezidentku pri medzinárodných stretnutiach tak slastne vzdychá – „aha, naša Zuzka“.  Slastne sa usmieva aj naša Zuzka, keď to počúva. Dojatá počúva Maroša Kramára, že si dokonca aj odfotil svoj zaškrtnutý volebný lístok. Nuž čo, neberme mu to. Somár zostane somárom aj keď mu do válova nalejete miesto vody whisky.

A naša pani prezidentka je v siedmom nebi, ona sa necíti trápne, ona sa z toho teší. Ona si to užíva. To je jej štýl práce. Toto nám bude servírovať pod nos ešte temer päť rokov.

A aby toho nebolo málo, tak si nechá pani prezidentka k blížiacim sa vianočným sviatkom utešene vysvietiť svoj prezidentský palác, že vyzerá ako nejaký dedinský pioniersky dom tesne po tom, ako súdruhovia v NDR vymysleli farebné svetielka.

Nie, naozaj mi nevadí ani vkus pani prezidentky, táto trochu svojrázna zmes komunisticko – americkej gýčovosti. Pravda, trochu ma ruší, že si tie milučké oranžové trblietky a svetielka nerozvešia na svoj dom, ale na prezidentský palác.

Trochu ma ruší, že jej milý hovorca Strižinec, populárny zo svojich fundovaných televíznych debát – aj keď treba priznať, že jeho obstarožný nástupca bol ešte o triedu horší, čo som si naozaj nevedel ani predstaviť, hovorí, že si len chceli osvetlenie vyskúšať. To ma fakt pobavilo. My keď si doma kúpime nové vianočné osvetlenie na náš dom a stromčeky v záhrade, tak to odskúšam rozťahané po zemi v obývačke a keď sme s manželkou spokojní,  až potom to aj realizujeme. Nuž, ale ja nie som prezident a nemám toľko dobre platených poradcov. Oni to skúšajú tak, že prenájmu plošinu a robotníkov a všetko to tam rozvešajú, rozsvietia a pokukajú. Škoda len, že sa hneď začali ozývať kritické hlasy, možno to tam mohlo krásne svietiť až do nového roku.

Nie, naozaj sa musím zastať pani prezidentky. Úprimne robí vo svojom úrade všetko čo vie. A ona toho naozaj viac nevie. Hádam ešte tak skritizovať premiéra susedného štátu pri prezidentskej návšteve, hoci pri stretnutí u prezidenta  nebol ani  prítomný.

Vadí mi, že sa medzi jej kinderporadcami a jedným dosluhujúcim nenašiel ani jeden, ktorý by jej naozaj radil, ktorý by jej taktne povedal o čom je služobná cesta prezidentky do Ameriky, ktorý by jej vysvetlil, že už nepracuje v nejakej mimovládke a tak by mohla trochu porozmýšľať nad tým čo vraví v zahraničí, či kde tu nezasahuje aj do vnútorných vecí susednej krajiny. Že keď si na každú návštevu dá navrhnúť a ušiť nové šaty, že to ešte vôbec neznamená, že tam nepochoduje ako slon v porceláne.  Možno by jej ktosi mal poradiť, že keď už špiní Slovensko, povedzme v rakúskych novinách, tak by sa nemala potom v rozhlase trápne vyhovárať, že zato môžu zlí rakúski novinári – všimnime si, že u nás sú novinári dobrí, ale to len tak na okraj – , to oni jej slová prekrútili, vôbec to nepovedala. A tak potom je mysliaci občan nielen sklamaný z toho čo povedala, ale aj z toho, že prezidentke môže vložiť hocijaký novinárik do úst slová aké chce a ona, ani jej poradcovia ani nepípnu.

Všetko nasvedčuje tomu, že v prezidentskom paláci panuje príjemná atmosféra. Možno si poradcovia pani prezidentky s ňou aj tykajú a majú sa vôbec veľmi radi, len radiť jej nemá kto. Ešte aj taký Michal Šimečka, okrem poradcu,  aj poslanec Európskeho parlamentu, ktorý  hneď po absolvovaní vysokej školy robil poradcu českému ministrovi zahraničných vecí, pani prezidentke nič nepovedal. Ale možno aj český minister lietal po svete so svojou dcérkou.

Obávam sa, že presne tento progresívny štýl práce prinesie aj Michal Truban a PS/Spolu do novej vlády. Veď Zuzana Čaputová bola jedným z hlavných lídrov PS, bola pri tom, keď sa stavali základy tejto dôležitej progresívnej strany.

Naozaj mi nevadí pani prezidentka. Hoci som ju nevolil, teší ma, že bola demokraticky zvolená. Teší ma, že som sa dožil časov, keď tu konečne nemáme prezidenta a režim, chránený bratskými tankami.

Naozaj mi nevadí, že Zuzana Čaputová vyhrala voľby prezidenta.

Mrzí ma len, že nie je favoritkou jednoduchých robotníkov a voličov z nižších sociálnych vrstiev. Vadí mi, že je favoritkou bratislavských intelektuálov a novinárov, ktorí tento svoj obdiv nakoniec rozniesli ako mor po celom Slovensku. Aj keď netreba zabúdať, že sa touto intelektuálnou múdrosťou nakazilo len asi dvadsať percent voličov. Že pani úžasná prezidentka vyhrala vo voľbách s historicky najnižšou účasťou voličov.

Priatelia, nemám obavy o pani prezidentku. Robí čo môže. Šokovaný som z našej intelektuálnej elity, z jej schopnosti triezvo a kriticky myslieť.

Domnievam sa, že sme ešte neboli za tridsať rokov v takej hlbokej hodnotovej, spoločensko – politickej  a intelektuálnej kríze ako dnes. Trápiť sa tým, že jej dcérka možno išla za štátne prachy na výlet do USA, aby videla krajinu nášho veľkého brata, mi naozaj pripadá zbytočné