jabrezina

Skončili sa voľby prezidenta.  Postavili sme sa zlu a spolu sme to dokázali. Vyhrala Zuzana Čaputová. Novozvolená prezidentka komentovala výsledky volieb slovami: „ je to lepšie ako sme si mysleli“.

Ale je to naozaj tak? Je to naozaj lepšie ako sme si mysleli? Je to aspoň dobré?

Zuzana Čaputová vyhrala presvedčivo prezidentské voľby vo voľbách s presvedčivo najnižšou účasťou voličov za celú históriu volieb prezidenta. Len 41,79% voličov bolo ochotných prísť voliť prvú hlavu tohto štátu. Ale zato môžu Čaputová a Šefčovič len čiastočne. Poďakovať sa môžeme iste aj prezidentovi Andrejovi Kiskovi, ktorý úctu ku prezidentskému úradu priviedol na historické minimum. A nie žeby tu na Slovensku nebolo na čo historicky nadväzovať, žeby sme sa v tomto smere nemali čím pochváliť. To iste nie.

Či sa tú úctu podarí v nastávajúcich piatich rokoch obnoviť jeho obdivovateľke, kandidátke, ktorú Kiska v mnohom inšpiruje, je nieže otázne, ale vidí sa mi, že úplne nemožné.

Ale keď Pán Boh dá, aj motyka strelí, ako sme vravievali ako chlapci ešte v detstve.

Vráťme sa mi radšej späť k súčasnosti. Tá je predsa len lepšia ako budúcnosť, tá je vraj lepšia ako sme si mysleli.

Vo voľbách získal Marián Kotleba, predseda strany, ktorá to nemá ďaleko k ideám neofašizmu utešených  10,39% hlasov. / a nenechajme sa pomýliť distingovaným vystupovaním jej stúpencov v parlamente. Ani tým, že jediný, kto v parlamente hajloval bol poslanec, vtedy ešte za SAS, Martin Poliačik. Ten Martin Poliačik, ktorý pre občanov tejto krajiny urobil len to, že odvážne kritizoval Sulíka a bojoval za práva migrantov, za radostného potlesku slniečkárov a niektorých médií. To je zhruba celá bilancia jeho statočnej práce v parlamente. Sory, zabudol som ešte na statusy na sociálnych sieťach. / Štefan Harabin, tento žijúci a stále aktívny potomok a spolutvorca Mečiarizmu získal  14,34% hlasov. Spolu títo dvaja páni a ich priaznivci pekných 24,73% hlasov. A to podotýkam, že v prvom kole bolo voliť až 48,74% voličov. Po prepočte mi to potom vychádza, že priaznivcov týchto dvoch kandidátov je presná polovica z toho, koľko máme slušných voličov Zuzany Čaputovej. Vychádza mi, že na každých dvoch premúdrych intelektuálov z Bratislavy, a teraz už aj celého Slovenska, pripadá jeden priaznivec Kotlebu či Harabina.

Nuž ďakujem, priatelia. Ďakujem platforme Za slušné Slovensko, ďakujem bratislavskej kaviarenskej intelektuálnej elite, ďakujem Richardovi Stankemu a všetkým našim odvážnym hercom a všetkým nositeľom rádu odznaku All For Jan, ďakujem našim odvážnym novinárom za ich sľub pokračovať v práci nášho Janka, ďakujem im za ich naozaj skvelé úspechy v boji za slušné Slovensko. Výsledky sú jasné a čitateľné.

/ len si spomeňme na počiatky všetkých mítingov za slušné Slovensko, na tie trápne prejavy no name ľudí, ktorí prehlušili aj prípadnú osobnosť, spomeňme si na novinárov, pokračovateľov diela nášho Janka, ako nehorázne klamali – keď bolo niekde 500 ľudí, napísali, že tam bolo 2000, keď bolo 2000, napísali, že desať tisíc. No hnus. Politici opozície behali z jednej tlačovky na druhú, aj tak to nestíhali. Galko donekonečna v telke trepe dve na tri, že Fico je jediný premiér, ktorého odvolala ulica a pritom zabúda na takú maličkosť, že Radičová bola jediná premiérka, ktorá mala väčšinu v parlamente, podporu voličov  a zlikvidovali ju vlastní partneri v koalícii, konkrétne SAS a Galko a odovzdali moc zlému Ficovi. Novinári spievajú oslavné ódy na naše zlaté deti, nehorázne klamú, že vraj mítingy sú ako vtedy v novembri. A jediný, kto doma v kresle pije kávu a fajčí a neorganizuje žiadne mítingy so vznešenými heslami  je Marián Kotleba a jemu jedinému rastú preferencie. Lepšie vysvedčenie naprostej neschopnosti a impotencie opozičnej politiky už politici a ich priatelia v kaviarňach a médiách nemohli dostať.

A čo na to prvý občan nášho štátu? Čo na to najmúdrejší z múdrych, najslušnejší zo slušných, prezident Andrej Kiska?

Teší sa, že vraj sme vyhrali. Budovateľsky nadšene zakladá novú stranu. Teraz vraj musíme vyhrať parlamentné voľby, musíme zobrať Ficovi a Smeru moc, musíme zobrať moc do svojich rúk.

A Štefan Hríb a jeho Týždeň k tomu namaľujú krásnu obálku, ako z Divadla Járy Cimrmana – Zuzana Čaputová odvážne hľadí z Tatranských končiarov do prekvitajúcej budúcnosti Slovenska.

Zuzanu Čaputovú, ako nesmer, nefico kandidátku volilo o 250 tisíc voličov menej, ako volilo pred piatimi rokmi kandidáta s rovnakým  poslaním, Andreja Kisku. Vtedy získal 1,3 mil. hlasov. Zuzana Čaputová v týchto voľbách len 1,057 mil. hlasov.

A čo robí demokratická opozícia? Nič, tešia sa od radosti ako malé deti na pieskovisku. Hlavne, že majú svoje formičky.

Alebo ináč, za päť rokov ubudlo 250 tisíc ľudí, ktorých táto otrepaná antifico, antismer odrhovačka ešte zaujíma. A to sme, povedané slovníkom Igora Matoviča, dosiahli smrťou Jána a Martiny významný míľnik, či čo sme to podľa neho dosiahli.

Alebo ešte ináč, 75 % voličov v tomto štáte nejaká Zuzana Čaputová vôbec nezaujíma. Tomuto sa naozaj hovorí víťazstvo. Toto je ten mandát zvoleného prezidenta, mandát tak veľký, že ho to oprávňuje aj do zasahovania jednaní pri zostavovaní koalície. Ako to insitne tvrdil v debatách ďalší pravicový kandidát Milan Krajniak. Ale nevadí, aspoň ma trochu pobavil. Múdrosť politikov je naozaj nekonečná.

Na druhej strane, je pravdou, že Zuzana Čaputová vyhrala nad Marošom Šefčovičom naozaj presvedčivo. Volilo ju 58,40% zúčastnených voličov, zatiaľ čo protikandidáta s podporou Smeru len 41,59% voličov.

A to je ďalší veľký problém týchto volieb. / Ale to je len vecné konštatovanie veci, nie kritika Zuzany Čaputovej. Regulovať si víťazstvo tak ako mi to najviac vyhovuje, si môže dovoliť naozaj len ťažký profesionál, ktorý má situáciu pevne v rukách. A to Zuzana Čaputová rozhodne nie je. Ona je tak nanajvýš ako prezident veľmi ľahký amatér, ale s veľmi ťažkou podporou. /

Maroš Šefčovič utrpel v dueli o kreslo prezidenta rozhodujúcu porážku a vďaka tomu prišiel premiér Pellegrini a jeho ľudia, pomocne ich nazvime mladé, alebo nové krídlo Smeru o mandát na kvalitnú, a možno aj zásadnú prestavbu Smeru a ich politiky. Starí kozáci opäť vyliezajú z úkrytov a svojím premúdrym – vidíte, kde ste to dopracovali? Čo sme vám vraveli?  Opäť zrazia na kolená akýkoľvek pokus o reformu Smeru.

Už vidím a počujem ostražitých bojovníkov proti zlu: čo nám to tu chceš potichu, pozabučky podsúvať. Ešte budeš nebodaj obhajovať Smer.

Nemám záujem obhajovať Smer. Nikdy som Fica ani jeho stranu nevolil, ani keď bol ešte v opozícii. Fico mi bol podozrivý už vtedy, keď opustil SDĽ len kvôli tomu, že tam nemal postavenie, ktoré si podľa neho on zaslúžil. A kto by sa trápil nejakou prácou, a možno aj namáhavou, aby si v strane získal postavenie po ktorom túži a ktoré si možno aj zaslúži. Poďho radšej založiť novú stranu a tam budem hneď predsedom. Ale to je taký náš slovenský folklór. Preto to tak aj v politike vyzerá. Skoro tu ani nie je strana so solídnou históriou, s jasnou hodnotovou orientáciou. A koľkože sme tu mali strán na jedno použitie, ktoré dokonca boli aj vo vláde. Len taký Milan Kňažko, aby som spomenul niekoho známejšieho, založil aspoň zo tri strany. Aj pán prezident Šuster. Aj Andy Hric teraz zakladá opäť novú stranu a poďho rovno do európskeho parlamentu. Možno ho tam aj herci a bratislavskí intelektuáli aj zvolia. Čo na tom, že to bol tiež jeden zo zakladateľov a budovateľov Mečiarizmu. Ale k dokonalosti to dotiahol až poslanec Martin Poliačik. Ten zo vzorového pravicového SAS prešiel rovno do ľavicového Progresívneho Slovenska. Ale hodnoty mu samozrejme stále ostali tie isté. Priatelia, ak si myslíte, že pri tomto politickom kotrmelci aspoň slušne vrátil Sulíkovi a strane SAS svoj mandát v parlamente, tak sa mýlite. On ho slušne vložil ako prískočné do Progresívneho Slovenska. A ktože tam túto, hodnotovo vyhranenú osobnosť prijal a možno aj slušne vyobjímal – okrem iných aj  Zuzana Čaputová, vtedy podpredsedníčka strany PS, tento, priam apokalyptický bojovník proti zlu a za slušnosť.

Ale nechajme Poliačika Poliačikom. Nezávidím mu jeho politickú kariéru, ani jeho prachy za to dôležité čo pre občanov robí. Nech sa s nimi hoci aj zadrhne. Zaujíma ma na ňom jediná vec – aby k nemu, ako k vyštudovanému učiteľovi, náhodou nechodili do školy moje dve krásne a múdre vnučky. To by ma naozaj mrzelo. Hneď by som dcére poradil, aby brala deti zo školy a utekala kade ľahšie. Ináč mi pán poslanec môže byť naozaj ukradnutý. Takých ako on je v parlamente hromada.

Ale vráťme sa späť k Smeru. Nezaujíma ma preto, žeby som ho chcel nebodaj obhajovať. Zaujíma ma preto, že má stále 20% podporu voličov, stále je to najsilnejšia strana. A čo je horšie, v tomto politickom marazme, v akom sme sa ocitli, na krídle opozície tu nie je jediná relevantná strana, ktorá by, nieže vedela uchopiť moc, ojojój, takých je tu viac než dosť, ale vedela by tú moc aj zmysluplne využiť v prospech občanov.

Opozícia jednoducho nemá ľudí na to, aby mohla vládnuť. Zostavte si vládu z tieňových ministrov opozície. To je čistá, kondenzovaná hrôza.

A pokiaľ to tak je, je v mojom záujme, a verím, že aj v záujme občanov, aby sa Smer reformoval, aby bol právoplatnou stranou v parlamente. Aby sme mali istotu, že bojové jadro, Harabín a Kotleba ostanú osamotení.

Bohužiaľ, Maroš Šefčovič, nech sa snažil ako vedel, s guľou Smeru na nohe viac uhrať nemohol. Prehrali boj o prezidentské kreslo, prehrali, zatiaľ, aj boj o nový Smer. A preto sa po voľbách začali ozývať hlasy spoľahlivých kádrov, že Smer skoro akoby aj možno dokonca, tesne, alebo aspoň morálne, a ešte k tomu vzhľadom na celkovú situáciu v spoločnosti, keď zlé protislovenské sily … skrátka, voľby skoro aj  vyhral. Vyšiel z nich posilnený. To je ako keď niekto povie, že tá žena je skoro tehotná. Tak buď je tehotná, alebo nie je tehotná.

Našťastie, aspoň odchádzajúci minister financií Kažimír povedal jasne a zrozumiteľne, že voľby ich kandidát a aj strana Smer jednoducho prehrali. Bodka.

Možno aj preto premiérovi Pellegrínimu občas uniknú slová ako: a niekto si možno myslí, že som funkciu premiéra dostal ako darček. Nie je to tak, je to úplne iné ako byť premiérom po vyhratých voľbách, keď ste pri zostavovaní koalície a vlády … alebo, keby som mal tú moc, tak tu spravím také harakiri …

A možno sa premiér ani tak nepomýlil, – harakiri je, ako vieme japonská rituálna samovražda, možno mu už občas naozaj napadlo, či by nebolo lepšie spáchať politickú samovraždu a jednoducho všetko hodiť na stôl a buchnúť za sebou dverami. Možno preto mu to zrazu tak ušlo. Podvedomie pracuje neustále.

Bohužiaľ, tento jasný a čitateľný mandát nás voličov, že Pellegrini a jeho ľudia majú nielenže právo zásadne zmeniť Smer, ale že to dokonca od nich občania žiadajú, sme mu nedali. A nemýľme si to s hlbokými úvahami typu – postavme sa zlu, spolu to dokážeme. To sú len prázdne, ničím nekryté šeky, akých vám Kočner s Ruskom vysypú na stôl plný šuflík.

Ale vráťme sa zase späť ku Zuzane Čaputovej. Toto presvedčivé víťazstvo uškodilo aj jej a celej opozícii. Toto je to posledné čo potrebovali. Toto víťazstvo je pre ňu a jej ľudí posolstvom o vlastnej dokonalosti. My občania sme im vystavili presne opačný, a rovnako zlý mandát ako Smeru.

Akoby sme povedali: Sme s vami, súdruhovia demokratickí politici, spokojní. Len tak ďalej. Pokračujte vo svojej insitnej nekvalifikovanej politike, trepte dve na tri vo všetkých možných telkách. Urážajte svojich politických partnerov tri krát v jednej vete a potom vyplakávajte v spriaznených médiách, že vám koalícia nič neschváli. Kašlite na záujmy a potreby občanov, naďalej pokladajte každého, kto žije 50km od Bratislavy za potenciálneho blbca, ktorý akurát tak kazí výsledky každých volieb. Organizujte demokratické mítingy za slušné Slovensko a rozprávajte o tom, aké sú úžasné až kým tu Kotleba a jemu podobní nevyhrá aj parlamentné voľby.

A my vám súdruhovia, demokratickí politici, budeme zato až na večné časy a nikdy inak platiť 4500 EUR mesačne. Tak prisaháme!

Tak sa potom nečudujme, že hneď vo víťaznú volebnú noc si začnú robiť stranícki pohlavári svoju stranícku propagandu. Že hneď od druhého dňa začnú medzi spojencami na život a na smrť, lebo tu ide o boj proti zlu, rozbroje o tom, čo vlastne nová prezidentka vravela, aké hodnoty vlastne prináša. Koho reprezentuje, kto jej kam pomohol. Každý si chce uchmatnúť to svoje.

Predsedovia opozičných strán sa už v médiách handrkujú o to, kto bude budúcim premiérom. Keby bolo po pohrebe, tak poviem, že nebožtík ešte nevychladol a už sa bijú o jeho majetok. Takto len poviem, že Čaputová ešte nie je ani menovaná do úradu prezidenta a už sa páni predsedovia bijú o svoj podiel na jej víťazstve. Sulík v médiách mudruje, že je nepísaným zvykom, že premiérom je ten, kto má najviac hlasov vo voľbách. Samozrejme tým myslí na seba. A pritom parlamentné voľby budú až na budúci rok. Podarená táto naša opozícia. Čisté psycho.

A tak rozmýšľam, aké by to bolo, keby Zuzana Čaputová vyhrala voľby len tesne. Keby obaja kandidáti do noci sedeli aj so svojimi štábmi ticho a v napätí pred obrazovkami, a novinárov by slušne vyhnali do osobitných miestností, keby nikto nedal Zuzane Fialovej priestor na jej múdrosti a samochválu, že aj ona pomohla a ble, ble, ble. Aké by to bolo?

Osvedčeným kádrom Smeru by možno došlo, že je najvyšší čas na zmenu. Možno by začali byť skromne a pokorne vďační, že ich podaktorých Pellegríny a spol. jednoducho nevyrazia na ulicu.

V pravicovej opozícii by možno špekulovali, či to bol taký dobrý nápad a koho to vôbec napadlo postaviť Mistríka ako kandidáta.  Sulík by si pri močení na WC pri pohľade na svoje sivé slipy možno povedal, že tú Janu Cigánikovú roztrhne, ak sa ešte raz bude hrať na modelku z erotického salónu pre dôchodcov. A že ju už nikdy nepustí do nemocnice robiť si svoje selfíčka na sociálne siete a nie to ešte za ministerku zdravotníctva. Pri zapínaní zipsu na nohaviciach si možno sľúbi, že Galkovi už tento rok určite kúpi tank na kľúčik, nech ho už neotravuje s tým Ministerstvom obrany.

A Igor Matovič zatiaľ v inej centrále jedným okom sleduje výsledky volieb, smerákovi Šefčovičovi už chýba na Čaputovú len pol percenta, ale jeho to teraz akosi nevie chytiť. Viac ho trápi, že mu asi odíde jeho tieňový minister vnútra Grendel ku Kiskovi. To je neuveriteľné akí sú dnes ľudia nevďační. Bezo mňa a OĽANO by bol obyčajné redaktorské či aké hovno niekde v televízii a teraz sa mi takto odvďačí. Ani na chvíľu však Matoviča nenapadne, že rovnaké politické hovno bol na počiatku aj on bez Sulíka, a tiež potom odišiel, že to je jednoducho štandardný politický folklór a nezabrániš mu ani detektorom lži.

Aj tá Veronika ho v poslednej dobe štve. Dal ju ako jednotku na kandidátku strany a na otázky novinárov či dostala ponuku od Kisku a či ju mieni prijať, odpovedá  len vyhýbavo. Referencie strany buď klesajú, alebo maximálne stoja. To mi bol naozaj čert dlžen odvolať toho Fica. Bez neho teraz za boha  neviem, čo by som vlastne mal v parlamente robiť.  Ešte, že mám aspoň toho spoľahlivého Fecka. Aj keď ani ten už nie je ako kedysi. Kdeže sú tie krásne časy, keď som mal pred rokmi v Košiciach, na počiatku mojej politickej kariéry stretnutie s občanmi a v diskusii sa prihlásil Fecko a keď hovoril ako politici a Fico kradne, tak som jasne videl, že mu je skoro do plaču. Oči mal úplne zarosené, skoro mokré, hlas sa mu dojatím triasol. Hneď som mu ponúkol miesto na našej kandidátke. A už sme boli štyria. Ako traja mušketieri. Aj Hríba to Pod lampou dojalo, keď som im hovoril ako sme sa zoznámili.

Kto vie, ako zas postavím novú kandidátku snov ako v minulých voľbách.

Čaputová medzitým ušla Smerákovi o jedno percento. Aspoň, že to.

Posledný križiak Milan Krajniak voľby nepozerá. Načo. Beztak najlepší kandidát pravice vypadol už v prvom kole. Ľudia sú hlúpi. Až neskoro im dôjde o čo prišli, keď ma nezvolili.

Takto nejako si predstavujem, že to mohlo prebehnúť, keby víťazstvo Zuzany Čaputovej nebolo také presvedčivé. Ale, možno aj nie. Možno politikov len preceňujem.

Možno by Sulík aj tak nikdy nekúpil Galkovi tank na kľúčik.

A slovenský politický Titanic ďalej pláva v ústrety svojmu ľadovcu. A pre VIP hostí teraz na želanie zaspieva famózne duo Zuzana a Andrej krásnu pieseň – Postavme sa zlu, spolu to dokážeme. Hráč na klarinet do toho hrá veselú melódiu a zatiaľ v podpalubí bežia všetky myši na opačnú stranu lode.

Obloha je plná krásnych hviezd. Je ich ešte viac ako na americkej zástave. Krásne svietia.

Kapitán vďaka nim v poslednej chvíli zbadá osamelý ľadovec a tesne ho obíde.

Horšie ako za prezidenta Kisku to hádam nebude.