jabrezina

V prvej časti sa čitateľ dozvedel niečo o tom ako brať v nemocnici úplatky, kde sú na to najlepšie podmienky.

Teraz prejdeme ku praktickým skúsenostiam. Povieme si niečo o tom, kde som bral úplatky ja.

Po prvom úspešnom kroku, keď som pod svoje vedenie dostal všetky aspoň trochu zaujímavé oddelenia pre branie úplatkov v nemocnici, pustil som sa do podrobnej analýzy všetkých výberových konaní  a všetkých dodávateľských zmlúv.

Spočiatku som nemal až taký úspech. Narážal som na zmluvy, ktoré boli síce zaujímavé, ale bohužiaľ, boli už realizované. Ja som si mohol akurát tak labu lízať, ako sa vraví.

Utešený bol napríklad predaj všetkých sanitiek v nemocnici, ktoré realizovalo vedenie nemocnice predo mnou. Dobrá práca, naozaj. Ako profesionál to oceňujem. A súčasne sa tým naplnil jeden zo základných prvkov – či filozofií Zajacovej originálnej cesty ku reforme a ozdraveniu zdravotníctva. Postupne sa mali nemocnice zbavovať všetkých stratových oddelení a činností, ktoré ich zbytočne rozptyľovali pri plnení takej ušľachtilej úlohy akou je liečenia pacienta.

Ozdravenie štátnej nemocnice v tomto prípade prebehlo takto: všetky sanitky, bolo ich vari osem – či deväť, prešli kompletnou generálnou opravou a potom ich cez výberové konanie predali za zostatkovú cenu – pôvodnú pred generálkou. Náklady na generálku boli vykázané v účtovníctve ako obyčajná, bežná oprava.  Čo narobíš, keď nikto za boha nechcel dať viac. Kúpil ich čírou náhodou pán doktor spomínaný už v prvej časti, pravá to ruka jedného z bývalých riaditeľov nemocnice, ktorý sa uchádzal a veru aj bojoval o miesto terajšieho riaditeľa.

O takej maličkosti ako bol odpredaj nemocničnej lekárne ani nevravím. Dialo sa tak na príkaz  z ministerstva vo všetkých nemocniciach. Ako manažéra ma to naozaj pobavilo. Predať za pár korún zlatú sliepku, ktorú navyše ani netreba kŕmiť, to nevymyslíš. Všetci doktori v nemocnici deň čo deň vypisujú pacientom recepty na lieky a tí si ich cestou z nemocnice vyberú v lekárni a biznis sa točí. Teraz sa už točil pre súkromnú firmu a moji doktori vypisovali recepty pre konkurenčnú súkromnú firmu. Ale mohli sme sa aspoň venovať viac hlavnej činnosti – liečiť pacientov a zlepšovať ekonomiku nemocnice.

Moji predchodcovia sprivatizovali aj dialýzu. Podobne ako vo väčšine nemocníc na Slovensku. Sprivatizovali ju, lebo bola nehorázne stratová. Analýzou ekonomiky posledných piatich rokov fungovania našej dialýzy som zistil zaujímavé veci. Posledné dva roky pred jej privatizovaním dosiahli lekári v našej okresnej nemocnici nádherné úspechy. Veľa  nechýbalo a mohli sme dostať Nobelovu cenu za medicínu.  Za tieto dva roky nám totiž klesol počet pacientov chorých na obličky asi na úroveň tridsať, maximálne štyridsať percent z pôvodného stavu. Bol to úspech, za aký by sa nemuseli hanbiť ani výskumné tímy najvýznamnejších nemocníc v Európe.

Iným, rovnako zaujímavým faktom bolo, že spotreba dializačných roztokov a ďalšieho spotrebného materiálu sa pohybovala na úrovni predchádzajúcich rokov. Nebudem tu mojich čitateľov zaťažovať opisovaním matematických funkcií, ktoré som si z histórie oddelenia zostrojil na sledovanie závislosti spotreby roztokov a liečby pacientov. Stačí, keď poviem, že dializačné roztoky majú jednu zaujímavú vlastnosť – nedajú sa kradnúť. / prečo, to teraz nie je dôležité / A teda, buď neboli do nemocnice nikdy dodané, len zaplatené, alebo boli dodané a potom komplet celé zásoby  – keďže, ako sme povedali, dialyzačné roztoky sa nedajú kradnúť a minúť sa tiež nedali, lebo pacienti v okrese zázračne vyzdraveli a na dialýzu nemusel temer nikto chodiť – boli predané za pár korún novému majiteľovi. Ako sa dnes vraví – dva v jednom. Aj to presvedčivo ukázalo, že dialýza je stratový odbor  – že na Slovensku hádam nie je ani jedna stratová dialýza, je len detail. Prečo to tak je, je už iná téma. A druhá vec je, že sa na tom aj utešene zarobilo. V oboch prípadoch z toho musel byť nejaký profit. Ináč by celý biznis nemal žiadny zmysel. Bohužiaľ, prišiel som neskoro, takže som opäť vyšiel na prázdno. Ináč, na tomto mieste by som chcel pre istotu de jure zdôrazniť, že podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná, celé je to len príbeh a nikdy sa nič také nestalo, ba ani dialýzy sa v štátnych nemocniciach neprivatizovali na bežiacom páse, a ak sa aj privatizovali, tak sa neprivatizovali. Ak sa to aj stalo, tak sa to určite nestalo. Ako vraveli geniálni Lasica a Satinský v jednom svojom výstupe ešte za socializmu.

Ale aby to nebodaj nevyzeralo, že moja kariéra v okresnej nemocnici bola len smoliarskym putovaním po pamätných miestach revolučných ozdravných opatrení na záchranu nemocnice, kde som tak nanajvýš mohol pietne položiť nejakú tú kytičku kvetov a chvíľu posmútiť, že som prišiel neskoro a ušla sa mi figa borová, uvediem teraz aj zopár akcií, kde som si už konečne prišiel na svoje aj ja.

Chlieb a pekárenské výrobky nám dodávala pekáreň zo susedného okresu. Ceny boli len mierne nižšie ako ceny pre bežného smrteľníka v hocijakej predajni. Koľko ton týchto výrobkov zjedli naši pacienti, alebo zamestnanci počas obedov vám nebudem ani hovoriť. Zmluva s dodávateľom bola pomerne jednoduchá – bez zbytočných sankcií , tak som ho na jeho veľké prekvapenie z nemocnice vyhodil. / len tak na okraj, výberové konanie predchádzajúceho vedenia odsúhlasila pri kontrole aj komisia z ministerstva zdravotníctva. A aby som mojich čitateľov zbytočne nezdržoval, pokiaľ nenapíšem niečo iné, tak všetky výberové konania v nemocnici odsúhlasila a schválila pri kontrole komisia z ministerstva zdravotníctva. /  Vybral som nového dodávateľa – musím sa priznať, žiadna verejná súťaž, len som si urobil vlastný prieskum trhu. Vybral som malú súkromnú pekáreň priamo v našom okresnom meste. Ceny asi o dvadsať percent nižšie. Navyše nám začali na sponzorský účet, ktorý som na tieto účely v nemocnici vytvoril,  pravidelne posielať príspevok.

Asi o dva týždne sa u mňa manželia majitelia ohlásili na jednanie. Vraj to nebude dlho trvať. Po krátkej spoločenskej debate mi pani majiteľka vytiahla z tašky dar pre mňa, ak sa vraj neurazím. Bol zabalený v bavlnenej utierke. Iste to poznáte – béžovo bledá, temer biela s červenými štvorcami a v nej zabalený čerstvý bochník chleba. Ešte krásne voňal. Naozaj ma potešil. Zobral som ho domov aj manželke. Ďalší rok ma pozvali na oslavu okrúhleho výročia založenia ich pekárne. Nemal som čas, tak som sa ospravedlnil. Dodnes mi to je trochu ľúto. Ale zase nie až tak, keďže som za celú moju kariéru v nemocnici nemal čas ani na jednu podobnú akciu.

To bol môj prvý úplatok . Najhoršie začať. Prekonať trému. Potom to už ide ako po masle.

Vyhodil som z nemocnice firmu z krajského mesta, ktorá nám šila všetky oblečenia na postele. Ich ceny boli síce o čosi nižšie ako v predajni na námestí, ale podstatne vyššie ako napríklad v Metre pre zákazníkov čo si kúpia možno aj dve súpravy do roka. A tam ste si navyše mohli vyberať aj zo všelijakých vzorov.

Bez výberového konania, ako ináč u mňa, som našiel dodávateľa kdesi na východe – vari pri Humennom či kde. Ceny nižšie o tridsať percent. O pravidelnom príspevku na sponzorský účet nemocnice ani nehovorím.

Tiež mi asi po dvoch mesiacoch doniesli úplatok – balíček vlastnoručne vyrobenej bavlnenej súpravy obliečok  na posteľ pre dvoch ľudí. A vraj, aby sa nám v nej s manželkou dobre spávalo, keď prídem domov po týždni. Súpravu používame dodnes, hoci sa nám veľmi nepáči. Taký kvetovaný vzor, nič pre nás. Ale to viete, východ.  Majiteľom som ju pochválil. Naozaj ma potešila.

Milí priatelia. Sú aj dôležitejšie veci ako nemocnica a branie úplatkov.  Napríklad také spanie.

Tak večer šup pekne do postieľky.

V ďalšej časti pokračujeme  v zozname úplatkov, prihodíme čosi o outsourcingu. Tým nám na školeniach vyplachovali mozog poradcovia ministra zdravotníctva.  Krásne slovo. Ešte dnes sa mi vo vrecku otvára pero, alebo štartuje počítač, aby som o tom niečo napísal.

A nezabudneme ani na Janku Cigánikovú, team líderku pre zdravotníctvo v SAS a možno aj budúcu ministerku, ak pán boh dá a motyka strelí.

Ako som bral úplatky v nemocnici a prečo mám rád tieňovú ministerku zdravotníctva Janku Cigánikovú