jabrezina

/ úryvok z prozaickej knihy Ján Brezina Spievanie dospievanie  */

Jana zastihol November ’89 a nežná revolúcia nepripraveného.

Darmo mu žena po večeroch dohovárala:

– Stále sa len vyhováraš, stále nemáš čas. Každý si nájde čas, len ty nie. Tá hodinka by ťa naozaj nezabila, – usilovala sa ho presvedčiť, ale márne. Jej muž by najradšej nechodil nikde, vždy to od­kladal, ako sa len dalo.

Žena mala pravdu, Jano oľutoval, že ju neposlúchol. Zo dňa na deň sa ochladilo, začal padať sneh a ešte k tomu začala aj nežná re­volúcia, každý deň boli nejaké mítingy. Jano si teraz už vôbec ne­vedel nájsť čas, aby si konečne kúpil zimnú vetrovku. Hoci mu bola na mítingoch zima, Jano nevymeškal ani jeden. Bolo to fantastické divadlo. Od chvíle ako získal istotu, že už to pôjde len dopredu (asi po desiatich dňoch), kam až, to zatiaľ netušil, začal sa na mítingoch výborne baviť. Na okresnej tribúne sa striedal protekčný stranícky trkvas – dva týždne pred revolúciou sa ho konečne podarilo jeho šéfo­vi za totálnu neschopnosť preložiť na inú prácu – so  známym režimistickým hercom, hojne obsadzovaným v socialistických bu­do­vateľských limonádach, ktorý už roky čítal po večeroch zakáza­nú literatúru – napríklad Kafku, ale aj Sartra či dokonca Camusa. Jano sa nesmierne bavil, to nemá chybu, to je paráda. Ľudia nad­šene tlieskali komunistovi aj komunistickému hercovi. Zo všetkých strán, z tribúny aj z námestia sálalo krásne ružovučké nadšenie, kolek­tívne šťastie, kolektívna radosť.

Po mnohohodinových rokovaniach v Prahe predstavil nový premiér Adamec novú vládu. Zostavenie vlády malo komunistom udržať moc a národu súčasne poskytnúť istotu nových perestroj­kových zmien. Národ by bol tieto zmeny prijal s nadšením, veď po dvadsiatich rokoch by to bolo prvý raz, čo si niečo sám zdola vy­dobyl. Našťastie vtedy už mali neoficiálnu moc úplne pod kontro­lou chartisti a nezávislé štruktúry, kozmetické úpravy ich ne­­zau­jímali a samotný pocit, že si s nimi komunisti sadli za jeden stôl ich po rokoch odporu neprivádzal až do takého nadšenia ako lojálnych občanov. O to viac, že sa otriasal v základoch celý východný blok a bolo jasné, že Gorbačov má čo robiť, aby udržal vlastné ruské im­pé­­rium. Na bratskú pomoc Jakešovi a jeho chlapcom mu už naozaj neostávalo síl, nehovoriac o tom, že na to ani nemal chuť.

Adamec odstúpil a vymenoval za svojho nástupcu Mariana Čalfu. Preverený a spoľahlivý, o generáciu mladší komunistický káder mal byť prijateľný pre opozíciu a súčasne zárukou pre komunistov, že všetko nakoniec dobre dopadne. Čalfa akceptoval požiadavky z rokovaní pri okrúhlom stole, dokonca sa neskôr podľa zverejne­ných záznamov ukázalo, že bol aj miestami iniciatívny v ústupkoch, a tak ním  menovaná vláda bola pre opozíciu prijateľná. Komunisti boli vyšachovaní, boľševik definitívne padol, potešil sa Jano. Ďalšie zmeny na seba určite nenechajú čakať. Na celom vývoji ho mrzelo len jedno – všetko sa to udialo akosi ľahko, skoro ako vo filme.

Netúžil po žiadnej odplate, ani nemal prečo, nikdy nebol za svoje názo­ry vyhodený z práce, aj na vysokú školu sa dostal. A občasné problémy, ktoré mal, si aj tak spôsobil sám a dobrovoľne, ako ho­vorieval. Netúžil po previerkach ani po žiadnych čistkách. Obával sa, že to čo sme tak ľahko získali, dá sa povedať, zadarmo, si nebu­deme vážiť, že celý kapitál z novembrovej revolúcie čoskoro prehajdákame.

Ďalšie dni už mali rýchly spád. Čalfa vystúpil v televízii a sypal si popol na hlavu, že on vôbec netušil čo bol socializmus vlastne za režim. Ešte šťastie, že ho jeho dcéra a naše zlaté deti, študenti o všet­kom poučili a tak on už teraz študentmi napravený všetko po­­­­chopil, uvedomil si celú tú hrôzu a zo strany vystúpil. Nezávisle na ňom na Slovensku jeden z hlavných aktérov novembrových dní, básnik Ľubomír Feldek rozbiehal kampaň s hlbokou filozofiou: kaž­­dý slušný človek by mal z porazenej komunistickej strany vystúpiť.

Začal sa celonárodný politický karneval. Každý odušu vystupoval zo strany, tí čo nevystúpili, sa zase pomaly tvárili ako národní hrdinovia. Tí najšikovnejší to robili čírou náhodou pred televíznymi ka­me­rami, rozhlasovými mikrofónmi. Všetko je v háji, všetko padá na hubu, pomyslel si v tých dňoch Jano. Boľševik síce padol, ale boľševik v nás ostane naveky. Štyridsať rokov by sme sa mali túlať po púšti ako biblickí Židia, kým neumrie posledný človek, ktorý za­žil socializmus, a až potom by sme mohli ísť ďalej. Ale čo keď tu v Strednej Európe nie je žiadna púšť. Budeme sa tu takto bahniť naveky.

Národ podliehal čoraz väčšej eufórii, Jano naopak čoraz väčšiemu  skepticizmu. Politika z televíznych obrazoviek sa už inteligentne ani netvárila, zaujímavé revolučné okrúhle stoly boli vystriedané nedeľným „matiné“ Bubílkovej a Černého. Politika toho najhlúpej­šie­ho razenia vstúpila do obývačiek.

Jano stretával v meste svojho bývalého kamaráta, nadšeného obhaj­cu socializmu, autora básnickej knihy, mizernej angažovanej srač­­­­ky, ktorú mu vydali k akémusi výročiu, či proti nejakej impe­ria­listic­kej vojne kdesi vo svete, stretával ho celého vysmiateho s obrov­­skou trikolórou VPN na prsiach. Vždy, keď ho stretol, spo­me­nul si na ich  večerné rozhovory o tomto štáte, hlavne si spome­nul na to ako raz jeho manželka pristavila Janovu a spravila jej pe­da­go­gicko­-výchovnú kázeň (bola súdružka profesorka na strednej škole), ako  môže s Janom taká sympatická žena vôbec žiť, veď je to pro­­ti­­štátny živel, neváži si spoločnosť, výhody, ktoré mu dáva, na­prík­­lad, že mohol vyštudovať a podobne, že by sa s ním mala rozviesť. Janovi neprekážali jej angažované reči, každý má právo na svoj názor a nikde nie je povedané, že má pravdu on, prekážalo mu, že mu zasahuje do súkromia.

Jano teraz pozoroval svojho bývalého kamaráta, pozoroval ho ako svieti šťastím.

Stačí malý politický hókus-pokus a už je iný človek. O rok ne­skôr sa z tohto bývalého ortodoxného materialistu stane rovnako skalný veriaci v nejakom náboženstve, ktoré tu za socíku nebolo.

Kolega v práci sa rozohňuje, že vystúpi zo strany, aj keby tým mal ohroziť budúcnosť svojich detí. Škoda, že to nestihol urobiť za uply­nulých dvadsať rokov, ktovie prečo tam vstúpil v sedemdesia­tom ­­druhom, v čase najveselšej normalizácie, plnej strachu o naj­bliž­­šiu budúcnosť, že tam vstúpil v čase keď bo­­lo treba doplniť chý­bajúce odkopnuté hlavy v straníckych ra­doch.

Politický karneval bol už v plnom prúde. Nikto ho už nemohol zastaviť, začal žiť vlastným životom. Každý deň prinášal nové a no­vé zážitky. Jano tomu prestával rozumieť. Vari sa všetci zbláznili? Potratili rozum? pýtal sa sám seba. Alebo som sa zbláznil ja, úpl­ne som sa pomiatol, uvažoval v duchu. Jano vtedy ešte nevedel, že všetky revolúcie sú o tom istom. Každý zachraňuje svoj majetok, či už fyzický alebo duševný. Každý sa snaží uchmatnúť nový majetok, lebo teraz, v čase revolúcie je všetko dovolené, veď ide o dobrú vec, ide o našu nežnú revolúciu. Každý na všetko ostatné kašle, spo­ločnosť či nebodaj nejaká pravda a spravodlivosť sú len obšúcha­né staré haraburdy, ktoré treba kdesi kopnúť, aby nezavadzali na očiach. Nad tým všetkým stoja politici, ktorí buď nič nevidia, zasle­pení vlastným pocitom získanej moci, alebo sa boja čokoľvek povedať, aby si náhodou nepohnevali pána voliča. Kto nejde s nami, ide proti nám.

Politika bola stále hlúpejšia a hlúpejšia.

Jano si v novinách prečítal Otvorený list pracujúcich k. p. ZŤS Martin (kde ešte nedávno pracoval) Federálnemu zhromaždeniu. Cítia sa oklamaní, „sú zdesení a pociťujú hanbu nad tým, že tieto zbrane, ktoré vyrábali, boli použité v prevažnej miere na vývoz do rozvojových krajín, ktoré viedli vzájomné vojny, kde sa práca našich rúk premenila na smrť a skazu.“ List bol, ako ináč, jedno­hlasne prijatý na nejakom posratom mítingu, ktoré už teraz prebiehali temer bez prestávky a kam už chodili len do­ži­votní revolucionári alebo tí, ktorí si potrebovali dobehnúť svo­ju neúčasť z novembrových dní.

Pozadu neostali ani herci. Na audiencii u premiéra Čalfu ho prosíkali, aby reforma divadiel a filmu bola oddialená, lebo sú tam špecifické podmienky a okamžité zavedenie trhových pravidiel by ich herecký stav tvrdo postihlo. Premiér Čalfa bol inteligentný, a tak mu nemuseli pripomínať zásluhy hercov na novembri a na je­ho menovaní. V priateľskej atmosfére mu prisľúbili lojálnosť a že bu­dú aj naďalej chodiť na vidiek a vystupovať na mítingoch.

To, čo vytvára a plodí náš rozum,  sa síce nepremenilo na smrť a ska­zu, ale hnus a smrad je z toho taký, že sa tu už pomaly nedá dýchať, pomyslel si Jano.

Fedor Gál bol jeden z mála politikov, ktorý neliezol do zadku vo­ličom, neznížil sa ku konjunkturálnym rečičkám o vykopanej jame za komunizmu. Miesto toho svojím hromovým chlapským hlasom z tribún a televíznych besied filozofoval o tom, že najťažšie dedič­stvo komunizmu si nesieme vo svojich hlavách. A s týmto nebla­hým dedičstvom sa budeme musieť postupne vyrovnať sami pred sebou. Volič bol z jeho rečí oprávnene podráždený – veď už sme sa obrodili, zbavili komunizmu, sme slušní ľudia, aj zo strany sme vystúpili, ako ste chceli, keď už z nej aj tak hovno máme. Gálovi to však nestačilo. Jeho hlas hrmel ďalej. Nesľubujem vám zajtra zvý­šenie platov a dobehnutie životnej úrovne Západu do troch rokov. Sľubujem vám tvrdú a chlapskú prácu, sľubujem vám veľa driny, ale to je jediná cesta, ktorú máme.

Ježkove modré oči, pomyslel si Jano. Tvrdá a ešte k tomu chlapská práca, to je to posledné po čom slovenský volič túži. To nie je ani tá povestná mrkva z Hlasu kotolne. (Komunizmus je mrkva, za­ve­sená pred nos somára, aby dobre ťahal, písal v tých dňoch tento recesistický samizdatový časopis, vydávaný niekoľkými spisovateľ­mi tridsiatnikmi.) Jano vedel, že dni tohto politika sú zrátané. Je len otázkou času, kedy ho z politiky vykopnú, len nevedel či ho vykopnú vlastní členovia alebo len voliči, a hnu­tie padne vedno s ním.

• Ján Brezina Spievanie dospievanie,  vydal Rebach s.r.o. , Martin 2001