jabrezina

Igora Matoviča sledujem od prvej chvíle ako sa zjavil na našej politickej scéne. Počas svojho desaťročného pôsobenia  v najvyššej politike priniesol celý rad originálnych nápadov, priviedol na scénu celý rad významných osobností. Jeden poslanec vedel napríklad pri skladaní poslaneckého sľubu zahrať poslancom pekne na fujare a ešte k tomu aj v slovenskom národnom  kroji, myslím, že to bolo jediné čo v parlamente za štyri roky dokázal. Iný, člen štvorčlenného politbira OĽANO sa zase kedysi dávno pri vystúpení Igora Matoviča v Košiciach prihlásil do diskusie a keď rozprával o tom ako Fico a SMER kradne, tak sa dojatím temer rozplakal. Táto náročná skúška kvalifikácie na vrcholové riadenie spoločnosti ho okamžite katapultovala  do najvyššej politiky. Pána doktora z Piešťan tam zase vystrelil jeho nebojácny boj proti smeráckemu  predraženému nákupu CT. Nič viac sme o ňom predtým a ani potom nepočuli. Dokonca zato dostal aj významné ocenenie  Bielu vranu. Pamätám si ako ma kamaráti presviedčali, že keď nemám koho voliť, tak nech volím tohto odvážneho a čestného doktora.  Oponoval som: „ A čo bude robiť v parlamente? Vynášať do médií klebety, ako to robil v nemocnici? Veď nič iné zatiaľ o ňom neviem.“

Neskôr sa ukázalo, že odvážny, nebojácny pán doktor nielenže vynášal klebety z nemocnice, ale dokonca bol v predchádzajúcej komisii, ktorá chcela kúpiť to CT ešte drahšie. Kompletne celý výbor Bielej vrany kvôli tejto super trápnej kauze podal demisiu. Odvážny a najčestnejší pán doktor nie. Naďalej s požehnaním Igora Matoviča pôsobil v parlamente, aby potom  v ďalších voľbách zmenil firmu. Ak ma pamäť neklame, prijala a  vystískala ho strana pani prezidentky Progresívne Slovensko.

Takto by sme mohli pokračovať ďalej, ale vráťme sa späť ku Igorovi Matovičovi, ako najlepšiemu premiérovi akého zatiaľ Slovensko malo.

Napriek tomu, že ešte tesne pred voľbami Igora nepozýval ani len na spoločné obedy, nieto ešte na vážnejšie rokovania  ani velikán slovenskej politiky, miláčik bratislavskej intelektuálnej kaviarne a všetkých mienkotvorných médií, pán prezident a budúci premiér Andrej Kiska, Matovič nakoniec voľby vyhral absolútne presvedčivo a bol poverený zostavením vlády a Kiskova strana Za ľudí sa len tak tak dostali do parlamentu. / len tak na okraj, aby som nebodaj aj ja nezabudol povedať niečo ku Covid pandémii a očkovaniu. To mám fakt veriť, že očkovanie je sloboda, svetlo na konci tunela, keď ma o tom dennodenne presviedčajú novinári s tak vycibrenou schopnosťou spoločenskej analýzy a práci s faktami? Kiska je na smetisku spoločenských dejín, kde vždy právom patril a Matovič sa stal premiérom. Stranu Za ľudí doviedla Veronika Remišová    – kedysi tiež veľký liblink médií a novinárov a objav Igora Matoviča – za asistencie ďalšieho mladého génia slovenskej politiky Juraja Šeligu, ďalšieho miláčika našich najmúdrejších novinárov, tejto elity národa,  k totálnemu krachu. Zatiaľ to ešte v histórii slovenskej politiky rýchlejšie nikto nedokázal.  Prečo im mám veriť, že v prípade šírenia propagandy, mimochodom celkom slušne štátom platenej, ich niečo osvietilo, možno duch svätý – ako  Mareka Krajčího  – možno niečo iné a tentokrát píšu múdrosti, ktoré prežijú  možno aspoň nejaký čas. /

Igor Matovič sa stal premiérom a začala jeho cesta k nesmrteľnosti, začala séria jeho originálnych nápadov na aké sa zatiaľ nezmohol ani jeden jeho predchodca.

Spomeňme si, ako Igor v RTVS po víťazných voľbách vyhlásil, že dúfa, že Pellegriny nevymyslí nejaké lotroviny, aby nemusel odovzdať vládu jemu, demokratickým silám a vôbec slušnému Slovensku.

Potom prešlo niekoľko týždňov, Pellegriny nevymyslel žiadne lotroviny a po novej vláde ani stopy.

A vtedy to na Igora prišlo, vtedy pochopil ako to chodí a hlavne vymyslel svoj originálny systém zostavenia vlády a koaličných vzťahov.

Možno si spomeniete ako v pamätný  piatok popoludní uverejnil svoj dôležitý status:

„Už mám toho dosť! Dnes sa budú diať veci.“

V ten deň to Matovičovi došlo! V ten deň pochopil aká nekonečne pracná a zdĺhavá je činnosť zostavovania vlády. Ako sa všetci premiéri pred ním trápili nekonečnými jednaniami, každý do toho kecal, presadzoval svojich ľudí, kde tu možno niekto aj čosi trepal o volebnom programe, o hodnotovej orientácii, o hľadaní kompromisov.

Už mám toho dosť! Dnes sa budú diať veci.

Igor vtedy definitívne pochopil, ako zle to robili všetci premiéri pred ním, aké to je hlúpe a zbytočné handrkovať sa o nejaké kreslo ministra. Treba hrať o všetko, treba hrať vabank.

Igor, podobne ako skúsený hráč kariet o peniaze – viem o čom hovorím – pochopil, že vyhrať treba všetko. Ak váš protihráč prehráva, už ho to nebaví a chce odísť s vašimi peniazmi domov – pravdaže sú to vaše peniaze, veď keby neodišiel, tak prehrá a oberiete ho o všetko – vtedy musíte zmeniť taktiku. Musíte mu dať pár krát vyhrať, aby veril, že sa všetko obracia k lepšiemu, aby ostal hrať,  a keď to uverí a ostane, vrátite sa k pôvodnej hre a oberiete ho o všetko.

Len si spomeňme, ako Martin Klus z SAS sebavedome mudroval v novinách, že by mohol byť ministrom zahraničných vecí, ale matematika nepustí.

A zrazu matematika pustila. Igor dal SAS ďalšie ministerstvo, len nech ostanú v hre, nech neodídu s jeho peniazmi, jeho politickou mocou. Nech sa chlapci pohrajú na medzinárodnom ihrisku, nech filozofujú o amerických bratoch a ruských nepriateľoch. A Sulík to zhltol aj s navijákom.

Strane Za ľudí, ktorá sa ledva dostala do parlamentu,  dal dôležité ministerstvo spravodlivosti. Keďže vo vláde nie je ministerstvo bábkoherectva, vymyslel pre Veroniku Remišovú nové a navyše prihodil aj kreslo vicepremiéra. Nech sa poteší, možno už konečne bude chodiť aj k nejakému vizážistovi, takže už nebude vyzerať ako reinkarnovaná mníška, ako v počiatkoch svojej kariéry.

Všetci uverili, že sa otočila karta, že s nimi Igor Matovič jedná ako s rovnými. Ba chvíľu to možno vyzeralo, že začali vyhrávať.

A vtedy, keď videl, že už neutekajú znechutení domov,  sa Igor vrátil ku pôvodnej hre.

Vytiahol svoje najväčšie tromfy, začal biť esami. A kým sa oni tešili z ministerstiev, on udrel o vabank. Zobral si silové rezorty – vnútro aj armádu, a prischli mu aj ďalšie, kultúra, aby konečne pozdvihli kultúrnu úroveň, keď aj nie celej spoločnosti, tak aspoň politického života určite, poľnohospodárstvo,  prischlo mu aj  zdravotníctvo, ktoré vraj nikto nechcel. Zobral si do rúk moc a získal aj osobitný bonus – vládu ústavnej väčšiny. Od tejto chvíle mu už môže byť opozícia ukradnutá a na háku môže mať aj hocijaké vystúpenia a odchody poslancov z koaličných strán. Stále mu v pohode ostane dosť hlasov. Dokonca má na háku neskôr aj odchod celého ministerstva z jednej strany do druhej. A to nie hocijakého, ale rovno ministerstva spravodlivosti. To tu ešte tiež nebolo.

Aby toho nebolo málo, prihodí obratým protihráčom aj ďalší svoj vynález – možnosť vetovania hociktorého vládneho návrhu. Väčší vynález demokracie už hádam nikto nevymyslí. Sulík bude kde tu čosi vetovať, a vládna koalícia si to aj tak bude veselo šinúť ku krajším zajtrajškom. A Sulík bude s prostoduchosťou jemu vlastnou veriť, že presadzuje svoj program, že v tejto koalícii niečo znamená. Zlatý človek. No povedzte.

Aj Boris Kolár môže obiehať republiku a jej nemocnice, sľubovať, že túto reformu zdravotníctva  nikdy nepodporí. A ako správny chlap ju ani nepodporil. Aj tak bola schválená a on môže opäť obiehať nemocnice ako za ne bojoval.

A zvyšok Matovičovej vlády sa v parlamente bezuzdne a radostne objíma. Kto vie, či sa raz dožijeme toho, aby sa aj občania tak tešili ako to v tejto krajine dobre funguje. Nevadí, zatiaľ sa tešia aspoň politici. Aj to je lepšie, ako keby sa netešil vôbec nikto. To by to tu už fakt vyzeralo ako u blbcov.

Predpokladám, že podobne dopadne aj Kolárov nekompromisný boj proti povinnému očkovaniu. Tuším ho k nám potom pozvem na nedeľný sviatočný obed, aby som mu poďakoval.

Ale Matovič ide ďalej. Moc má už v rukách, už vyhral celý bank. Ale predsa len to treba ešte poistiť. A vtedy príde na ďalší zo svojich geniálnych nápadov. Netreba sa zbytočne a zložito trápiť s výberom ministrov.

Kritériá výberu treba zjednodušiť na jediné – aby bol minister verný a lojálny  budovaniu slušného Slovenska, aby bol verný boju  proti mafii – preložené do slovenčiny, aby bol verný tejto vláde a Igorovi Matovičovi na večné časy a nikdy inak.

A pre istotu, poistí svoju výhru Matovič ďalším tromfom – do vlády by nemala ísť za ministra žiadna osobnosť. Kombinácia vlády ústavnej väčšiny a vlády bez osobností je najlepšou zárukou stability vlády, je najlepšou zárukou budovania krajších zajtrajškov na večné časy a nikdy inak.  Veď si len spomeňme, koľko tu už bolo odvolávaní ministrov, ba aj predsedu vlády, Pellegríny navrhoval dokonca odvolať celú vládu  a vláda vládne úspešne ďalej. Kľudne si viem predstaviť, že jedného dňa bude odvolaný premiér Eduard Heger a na jeho miesto si koalícia zvolí niekoho nového. Napríklad Igora Matoviča.

Spomeňme si na spor Richarda Sulíka s Igorom Matovičom, keď ho premiér verejne označil za idiota, verejne o svojom ministrovi a podpredsedovi vlády vyhlásil, že jeho prácu by urobila lepšie aj jeho jedenásťročná dcéra. Keby bola vtedy vo vláde čo len jedna jediná osobnosť, tak by sa Sulíka zastala / pre tých čo si myslia, že svet je čiernobiely len podotýkam, že Sulíka naozaj nemusím. Dokonca som mu už aj venoval nejaký ten kritický blog v minulosti./

Keby bol Sulík osobnosť, tak by Matovičovi po tých slovách tak tresol dverami a svojou účasťou vo vláde, že by mu zo steny padol aj portrét císařpána a už by na Matoviča ani muchy nesrali.

Lenže on nie, on chce budovať kultúrne, slušné  a spravodlivé Slovensko. Naozaj sa mi nechce omieľať všetky tie ich politické múdrosti.  Skrátka, on je zodpovedný politik.

Igor Matovič má spolu s koalíciou ústavnú väčšinu. Neprekvapilo by ma, keby dokonca prijali nový ústavný zákon o povinnom očkovaní proti Covidu a to dokonca každý mesiac až na veky vekov, alebo tiež  ústavný zákon o zákaze účasti vo voľbách pre občanov druhej kategórie, ktorí nie sú zaočkovaní. A to pre dobro spoločnosti, pre  ochranu zdravia obyvateľov.

Na Igorovi Matovičovi si cením aj jeho precíznu a odbornú kádrovú politiku. Nielenže dokáže v pohode obsadiť kreslo  ministra, ale má aj v zálohe odborníkov pokiaľ by došlo k nejakému odvolaniu ministra. Kedysi sa tomu hovorilo kádrové rezervy.

Napríklad taký Jozef Pročko by mohol v pohode zastávať aj dve ministerstvá. V predvolebnom dueli s Lubošom Blahom sa chválil, že by mohol byť aj ministrom hospodárstva – v ktoromsi okresnom meste vlastní tuším krčmu, či penzión, či z čoho to chodí raz mesačne vyberať svoj zisk a tieto bohaté podnikateľské skúsenosti  mu bohato stačia aby bol ministrom. Vraj by mohol byť kľudne aj ministrom kultúry vďaka svojmu dlhoročnému pôsobeniu v kultúre. No nevoľ takého génia!

Ako to pred rokmi povedal sám Igor – „kandidátka OĽANO, to je kandidátka snov.“ Sám sa nevie rozhodnúť, koho by mal z toľkých osobností zakrúžkovať. A opäť mi nedá len s ním súhlasiť. Ja som sa tiež nikdy nevedel rozhodnúť, koho z jeho osobností na kandidátke zakrúžkovať, keďže som tam žiadnu nevidel.

Ale ministrom čohokoľvek by mohol byť kľudne aj šéf poslaneckého klubu OĽANO Michal Šípoš. Človek, ktorý bojoval vo svojom okresnom meste proti hazardu, človek, ktorý osem rokov bojoval v prvej línii za spravodlivý štát, spoluorganizoval protesty pred Bonaparte. A viac sa mi o ňom nepodarilo zistiť. A ešte si pamätám, že sa zúčastnil fakultatívneho zájazdu s CK OĽANO do Cannes. Myslím, že to ho dostatočne kvalifikuje pre prácu v parlamente, pre prácu predsedu poslaneckého klubu OĽANO, ale aj pre prácu na ktoromkoľvek ministerstve.

Naozaj obdivujem Igora Matoviča a jeho nový štýl politiky. Len sa trochu obávam a som aj prekvapený, že si to nedal patentovať. Ľahko by sa mohlo stať, že po ňom príde niekto iný, nejaký nový premiér a ten tieto jeho úžasné vynálezy nehanebne ukradne, okopčí, ba ešte možno aj zdokonalí.

Ak by sa to nebodaj stalo, tak to tu potom fakt už môžeme zabaliť a posledný nech pred odchodom zhasne.