jabrezina

 Ľuboš Blaha, poslanec SMERu v NR SR vzbudzuje pozornosť veľkej časti našej verejnosti. Jeho FB profil má desaťtisíce čítaní. Medzi politikmi patrí k tým najsledovanejším. Jeho videá a statusy vzbudzujú zaslúženú pozornosť a ohlas. U niekoho pozitívny, u niekoho negatívny.

V posledných týždňoch vzbudil pozornosť jeho fenomén aj viacnásobnými hlasovaniami v parlamente o jeho odsúhlasení za predsedu ľudskoprávneho výboru. SMER ho opakovane nominoval ako svojho kandidáta, a tak poslanci koalície nakoniec dospeli k názoru, že ho neschvália ani do ľudskoprávneho výboru, ani do žiadneho iného, kde by mohol reprezentovať Slovensko. Bloger Peter Cvik to nadšene komentoval – Blaha dostal kazajku.

Ľuboš Blaha zase tvrdí, že je to nástup liberálneho fašizmu na Slovensku. Koalícia vraj nedodržiava dohody, diktuje opozícii, obmedzuje tak vlastne demokraciu.

Nuž a pokiaľ môžem aj ja povedať svoj skromný názor – ak sa o niečom hlasuje v parlamente, potom už priamo z logiky veci vyplýva, že sa to môže aj neodhlasovať a nevidím v tom dôvod ani pre nadšené výkriky, že Blaha dostal kazajku – o ďalších vzorových demokratických výlevoch poetického demokratického blogera, hraničiacich so zdravotným posudkom na pána poslanca, už ani nehovorím. Ani si nemyslím, že to je útok na demokraciu, či nebodaj počiatok liberálneho fašizmu, ako tvrdí Blaha.

Podstatné je niečo úplne iné. To čo nám tu pán poslanec tak ľahko servíruje pod nos ako počiatok liberálneho fašizmu, už nie je len jeho osobný názor, na ktorý má samozrejme právo, to je už tvrdenie človeka, ktorý absolvoval filozofickú fakultu, ktorý spolupracuje s  SAV, prednáša  na vysokej škole a píše filozofické knihy.

Čakal som, že sa okamžite ozvú múdre hlavy z akadémie, tak ako v prípade jeho statusu, že sa za socíku  stavali byty a mladí dostávali mladomanželské pôžičky. Čo bola mimochodom pravda, ale akademikov to okamžite vyprovokovalo k odvážnej, demokraciu zachraňujúcej odpovedi. A teraz nič. Ani slovíčko. Hoci tu ide o zásadný hodnotový problém, posúvanie definície fašizmu tak, že ním môže byť hocičo, alebo aj vôbec nič.

Neozval sa nikto. Ani profesor Mäkčeň nezatelefonoval, ani akademik Bedrna nič nepovedal v televízii, či médiách. Ba ani jeho manželka, pani Bedrnová, tiež z akadémie, sa k tomu nevyjadrila. A to už je čo povedať, keďže pani akademička sa vyjadruje naozaj ku všetkému. Bedrna radšej o nej rozprával Julovi Satinskému, že je krava a Julo to zase hneď prezradil pani Bedrnovej. Sčasti pre blaho národa, sčasti pre vlastné potešenie.

Pokúsim  sa teda hľadať odpoveď za pánov akademikov.

Liberálny fašizmus je možno fašizmus, kde už v rámci konečného riešenia židovskej otázky nejdú do koncentračných táborov a potom do plynu všetci Židia, ale len tí mladší v produktívnom veku a ich deti. Starší Židia ostanú doma, nech si v pokoji užijú jeseň života. Jednak sa už aj tak nemôžu rozmnožovať, jednak už bohviečo nezvládnu v kameňolomoch, či vo fabrike a aspoň sa ušetrí plyn. Nech si len v pokoji sedia starčekovia na priedomí a spomínajú na svoje deti a vnúčatá, nech si spytujú svedomie, akú im pripravili budúcnosť.

Liberálny fašizmus je, keď už na nátlak mimovládok a tretieho sektora nesmú ísť do plynu cigáni, lebo je to nehumánne? A pošleme tam miesto nich Rómov?

Alebo je to právo homosexuálov, ako ďalších tvorov druhej kategórie,  ísť do plynu a držať sa pri tom za ruky, pokiaľ je to samozrejme pár.

Nuž myslím si, že pán poslanec Blaha, ako vyštudovaný filozof by mal trochu viac vážiť svoje slová. To, že mu za ne tlieska jeho rozihraný fanklub ešte neznamená, že má pravdu.

A pokiaľ sa týka jeho nominácie do ľudskoprávneho výboru, nemyslím si, že by ctenému výboru až tak veľmi uškodilo, keby bol v ňom aj niekto, kto pokladá za ľudské práva aj právo na prácu, alebo právo na dôstojný život hoci aj takých, prepytujem, dôchodcov po  desiatkach rokov odpracovaných kdesi vo fabrike, či kde. Viem, že obhajovať práva zamestnancov a vôbec väčšiny, nie je také zaujímavé a  ani dôstojné či dokonca revolučné, ako obhajovať práva menšín, že to nie je také úžasné, ako obhajovať právo človeka povedzme na to, že si myslí o sebe, že je pes, ako to robil jeden náš nemenovaný , ale o to slávnejší poslanec. / Aby bolo jasné, ja toto právo tiež nikomu neberiem a keď nebodaj takéhoto človeka stretnem, kľudne mu nasypem granule do misky. Len nechápem, prečo by o tom mal tak dôležito rokovať parlament a prečo by sme mali my občania zato platiť poslancom  4500 EUR mesačne./

Ale chápem, že sú aj dôležitejšie veci na riešenie v ľudskoprávnom výbore ako práva pracujúcich, práva zamestnaných žien, dôchodcov a ja neviem koho ešte, chápem, že podľa poslancov vládnej  koalície tam Ľuboš Blaha nemá čo hľadať.

V ľudskoprávnom výbore nemohol byť, lebo vraj obhajuje nedemokratické režimy so sklonom ku totalizmu, hlási sa k ľavicovým filozofickým prúdom, ba dokonca, apage Satanas, tri krát tfuj, tfuj, tfuj, ku neomarxizmu a antiglobalizmu. Z neznámych príčin sa domnieva, že nás oslobodila v druhej svetovej vojne sovietska armáda a nie armáda USA. A nehanebne šíri tento hoax medzi pospolitý pracujúci ľud.  Zjavne nemá rád USA, ale miluje Rusko. Zdá sa, že mu ušlo, že po 89 by to mal robiť naopak. Mal sa poradiť so svojim kolegom Klusom. Ten má správny svetonázor a kam to dotiahol! Už je štátnym tajomníkom na MZV. A to tesne po voľbách, počas zostavovania najlepšej vlády na večné časy a nikdy inak, veľkohubo vyhlasoval, že by mohol byť ministrom, ale matematika nepustí. Matematika nakoniec pustila, ministerstvo má SaS, ale nepustilo niečo iné. Ale, priatelia, myslím, že aj štátny tajomník je peknučká funkcia pre poslanca Klusa za jeho zásluhy. Teraz napochytro si ani neviem spomenúť, ktoré by som z toho nepreberného množstva jeho zásluh spomenul skôr.

Nuž pán Blaha, komu niet rady, tomu niet pomoci.

Ľuboš Blaha je natoľko nebezpečný nielen ako politik, ale aj ako človek, že mu dokonca na festivale Pohoda, tuším pred dvomi či tromi rokmi svorne, jednotne a v kolektívnom, spravodlivom ošiali mladí návštevníci koncertu slovenskej rockovej kapely zdvihli prostredník a poslali ho tam, kam zaslúžene patrí. Leader kapely ich k tomu vyzýval, na plátne za sebou im premietal Blahov portrét v nadživotnej veľkosti a naša tolerantná mládež, takpovediac, budúcnosť tejto krajiny, mala pocit niečoho dôležitého, ba skoro až historického. Stáli sme tam aj s manželkou obďaleč a pozorovali mladých nadšencov. Drvivá väčšina z nich nikdy nič od Blahu nečítali, jeho knihu nečítal možno nikto. Jediné čo o ňom vedeli, boli kde tu plamenné výzvy blogera Sama Marca Už mám toho dosť! A článoček o tom, ako podal na Ľuboša Blahu trestné oznámenie za propagovanie komunizmu, extrémizmu a neviem čoho ešte hrozného. Samozrejme, trestné vyšetrovanie bolo vzápätí zastavené ako neopodstatnené. Ale čo tam potom.

To nie je podstatné.

Mladí tiež poznajú objektívnu a hlbokú filozofickú analýzu pôsobenia Ľuboša Blahu aj zo stránok Zomri. To im bohato stačí, aby ho na koncerte jednotne odsúdili.

Na druhý deň som sa dočítal tuším v SME, či iných mienkotvorných novinách, že to bola len recesia.

A naozaj. Súhlasím s autorom článku. Verejné kolektívne odsúdenie človeka bola fakt len recesia. Presne taká, akou bola aj recesia starých rodičov a prarodičov našej zlatej slušnoslovenskej mládeže, ktorá prebiehala v 50. rokoch na nádvorí škôl, závodov a úradov, keď ľudia žiadali smrť pre nepriateľov štátu ako napríklad, smrť Milady Horákovej, alebo trebárs aj Vladimíra Clementisa. A tiež o tých nepriateľoch vedeli len to, čo im povedal nejaký stranícky trkvas, a tomu to povedal vyšší stranícky trkvas, ktorý to počul od ešte vyššieho. A ešte o tom napísal pekné slohové cvičenie v novinách nejaký revolučný, za pravdu a krajšie zajtrajšky, bojujúci novinár. A už to išlo. A po procese, zase ďakovné mítingy, že nepriatelia dostali čo im patrí.

Od 14 rokov / od 1970 roku /, keď ma tento fenomén začal zaujímať, som pátral, ako k tejto zvrátenosti mohlo vôbec dôjsť. Že komunisti likvidovali akýkoľvek pokus o odpor, že likvidovali vlastných, ktorí ich buď presahovali, alebo im len jednoducho zavadzali v ceste za krajšími zajtrajškami, som v celku chápal. Tak to niekedy jednoducho v podobných režimoch chodí. Ale, že ľudia tomu vytvárali nadšené pozadie, že žiadali tresty smrti pre nepriateľov štátu o ktorých nevedeli ani mäkké f z vlastnej hlavy, že im stačili plamenné revolučné výzvy, aby niekoho odsúdili, to ma udivovalo a šokovalo.

Že sa to deje dnes, že to tak ľahúčko predvádza dnešná rozihraná slušnoslovenská mládež pod taktovkou nejakého smiešneho rockera, ktorého meno si už ani nepamätám, lebo ma tá jeho kapela  ani trochu nezaujíma, ma naozaj prekvapilo. Kto vie, koľkí z nich si niečo od Blahu prečítali. Ani odvážny rocker si od neho možno nič neprečítal. Kdeže Dežo Ursíny, kdeže Marián Varga! Tí sa takto nesprávali – a to veru tiež komunistov veľmi nemuseli. A nie dnes, za demokracie, ale ešte v zlatých časoch socíku. Veď aj boli kde tu ak nie rovno zakázaní, tak aspoň mali problémy.

Nuž čo narobíme, odvaha zlacnela, rozum sa kdesi vytratil. A ešte si z toho nejaký mladý idiot možno urobil aj selfíčko. Kto vie, či nemá kdesi v šuflíku zabudnutú fotečku starého otca z mítingu za odsúdenie Milady Horákovej, alebo Laca Novomeského. Fuj, sorry, to mi ušlo, to bol zlý komunista aj s Clementisom. Tí sa dnes už nerátajú.

Ale vráťme sa mi do ružovej súčasnosti. Vráťme sa k fenoménu Ľuboš Blaha a jeho dopadu na spoločnosť.

Čo je na ňom také zaujímavé, také dôležité a podstatné, že je stredobodom záujmu toľkých politikov a časti našich médií?

Pani poslankyňa SaS Cigániková to povedala jasne a stručne: Blaha je blázon. Človek by čakal, že po takomto výroku bude nasledovať seriózny, kvalifikovaný rozbor jeho nebezpečných názorov. Ale kdeže! To ani náhodou. Týmto hlboká kritická štúdia a rozbor konania Ľuboša Blahu končí. Ale nakoniec, čo by sme chceli od bývalej tieňovej ministerky zdravotníctva v SaS, ktorá si v lete vybavila stáž v akejsi nemocnici, aby lepšie spoznala problémy slovenského zdravotníctva za Fica a SMERu tak nehorázne zdevastovaného, keď, ako vieme, za Dzurindu utešene prekvitalo. Tuším aj o akýchsi štrajkoch lekárov v tých časoch sa mi len snívalo. A o tomto hlbokom spoznávaní problémov zdravotníctva priniesla aj roztomilé selfíčko priamo z operačnej sály. Ešte šťastie, že si nestiahla pri fotení pred operujúcim doktorom gatky. Kľudne by sa mohlo stať, že by pacientovi rozrušený doktor operoval niečo iné ako bolo pôvodným zámerom.

Pre nás občanov je v každom prípade lepšie, ak bude pani poslankyňa aj naďalej hlbokomyseľne na svojej úrovni rozoberať filozofické názory Ľuboša Blahu, ktorému, mimochodom, nesiaha ani po svoje stiahnuté červené gatky, ako keby nebodaj riadila zdravotníctvo. Iná vec je, že za to cvakáme utešených 4500 EUR mesačne. Iná vec je, že toto je systém práce pani poslankyne a podobne hlboko možno analyzuje aj iné problémy. / napríklad je známa jej analýza nízkych platov poslancov a volanie po ich zvýšení. Za tak málo peňazí by to vraj nikto schopný a úspešný nerobil. V tom mala nechtiac pravdu – v politike a parlamente veľa schopných a úspešných naozaj nie je. Pán Boh, prepáčte, sila zvyku, poslanci ju vyslyšali a platy si samozvýšili. Ešte aj jej kolega poslanec Klus sa v televízii spravodlivo napaprčil : My sme si schválili zvýšenie platov? Samozrejme, že mal pravdu. Nikdy o tom nehlasovali. Spoločne s nenávidenou koalíciou to jednoducho  nechali len tak bez hlasovania a diskusie prejsť.

Tak nech mi nikto nehovorí, že sa páni politici nevedia spojiť napriek celým politickým spektrom, keď ide o dobrú vec, o dobro občanov. Hoci aj 150. Ale niekde treba začať.

Richard Sulík, a to prosím nie je len tak hocikto, to je podpredseda vlády, povedal, že Ľuboš Blaha je koronavírus spoločnosti. Asi by tak s ním bolo treba aj naložiť. Izolovať v karanténe, podrobiť nejakej prevýchove – žeby manuálnou prácou? To mi vari tiež čosi pripomína.

Dúfam milí priatelia, že ste od nášho podpredsedu vlády nečakali nejaké hlboké rozbory? Načo aj. Veď aj o Milade Horákovej stačilo povedať, že je protištátny živel, že chce zničiť naše ľudovodemokratické zriadenie. A koľkých to spravodlivo nahnevalo. Koľkých potešilo, keď ju popravili.

Ba dokonca aj z ďalekého, ale zato o to viac milovaného Bruselu, prišla dobrá správa – darček pre občanov ku Vianociam, tak to sama pomenovala. Lucia Ďuriš Nicholsonová podala na Ľuboša Blahu trestné oznámenie. Možno je už aj zamietnuté. Za toto jej platíme utešených čosi cez 14000 EUR mesačne. Samozrejme nielen za to. Pani poslankyňa zistila, že naše operky v Rakúsku zarábajú menej ako tie rakúske. A vraj sa to týka aj operiek z Rumunska. Tú nespravodlivosť bude ona okamžite riešiť. Držím pani poslankyni palce v jej spravodlivom boji. Keď ho skončí, už mám pre ňu ďalší námet o ktorom zatiaľ iste tiež ani netušila. Je oblasť EU, kde nie že operky, ale komplet všetci zamestnanci s výnimkou špičkových manažérov v nadnárodných spoločnostiach, zarábajú menej ako v Rakúsku. Dôchodcovia po desiatkach odpracovaných rokov dokonca dostávajú ako dôchodok úplné smeti v porovnaní s kolegami v Rakúsku. Tuším sa to volá Slovensko, alebo tak nejak. To by mohla byť jej druhá téma.

Aj elitný mienkotvorný novinár Michal Havran si všíma Ľuboša Blahu. Extrémizmu a boju proti nemu venovalo SME  celú novinovú stránku / a nie raz. Zdá sa, že pre SME je to téma dôležitá. /  Z celého rozsiahleho článku som sa od Michala Havrana dočítal o Blahovi niekoľko milých viet, že je extrémista. Autor ho hodil do jedného vreca s Kotlebovcami, k tomu  pridal pár hlbokých úvah o nebezpečnosti tohto javu pre demokraciu. Dokonca ani len s tými Kotlebovcami si nedal viac práce. Z článku som sa dozvedel, že sú pre demokraciu neprijateľní. To bolo asi tak všetko.

Veľa nechýbalo a bežal by som niekde na námestie v našej dedine buntovať, aby zakázali Kotlebu. „ Dobre, múdro píše ten Havran. Až mi je to divnô“, hútal som v posteli pred spaním. A milovanie s mojou milovanou manželkou kde nič tu nič. Potom sa môžeme čudovať, že je na Slovensku zlý demografický vývoj.

To je aj môj ďalší námet pre pani poslankyňu Lucku, ale aj pre Michala Havrana a bratislavskú intelektuálnu elitu.

Prestaňte tak múdro a toľko mudrovať nad šírením extrémizmu a nad nesmrteľnosťou chrústa. Niežeby sa tým hneď niečo na Slovensku zlepšilo, ale možno aspoň trochu prispejete ku zlepšeniu demografického vývoja a vytvoríte priestor pre tisíce pekných manželských večerov.

Iný veľký článok v SME bol zase venovaný nesmierne dôležitej téme:  vraj si Blaha blokuje kritické príspevky na svojom FB profile. Nejaký počítačový expert tam na túto tému intelektuálne onanoval na celej strane. Viem si predstaviť, ako ho nadšene privítali v bratislavskej intelektuálnej kaviarni, keď tam prišiel s výtlačkom SME ešte čerstvo voňajúcim po tlačiarenskej farbe.

Len tak medzi nami priatelia, že si Ľuboš Blaha nepúšťa na FB profil kritikov zistí každý, kto si aspoň trochu pozorne prečíta diskusie pod jeho statusmi a videami. Tento článok bol pre mňa dôležitý ako názorný príklad z akého hovna dokáže bratislavská intelektuálna kaviareň upliesť bič a hoci aj neplieska, tešia sa, že aspoň dobre smrdí.

Pobavilo ma tiež, že sa tejto téme venujú na SME, kde ako je známe, nemôžete písať ohlasy do diskusií ak SME finančne nepodporujete a nie ste ich predplatiteľom. Jedine, ak by sme si mysleli, že je niekto taký idiot, že si predplatí SME, ktoré sa mu síce nepáčia, ale napriek tomu ich bude  v ich skvelej žurnalistike podporovať len preto, aby im potom mohol v diskusii vytýkať, kam tieto skvelé noviny z čias Karola Ježíka nakoniec doje…babrali.

No a keď si kde tu pozriem ako s Blahom demokraticky a myšlienkovo fundovane diskutujú na iných fórach tí, ktorí ho nemusia, tak môžem povedať, že Blaha by musel byť úplný idiot pomiešaný s masochistom, keby si nechal toto posielať na svoj FB profil.

Michal Havran v jednom svojom veľkom článku obhajuje svoje právo / a právo aj celej bratislavskej intelektuálnej kaviarenskej elity – tak to vyplýva z kontextu jeho článku / žiť v akejsi intelektuálnej bubline. Oni vraj nemusia z tej bubliny vôbec vychádzať, nech ich nikto nenúti sa nedajbože do niekoho  vciťovať, atď, atď. Toto pokladám za jeden z najdôležitejších článkov autora. Takto rukolapne a presne popísať postavenie istej elity, jej pohľad na ostatný svet, to som hádam ani nečítal. Skutočne doporučujem. Naozaj dobré.

Kúzlo nechceného je, že Michalovi Havranovi a celej našej milej elite vôbec neprekáža z tejto svojej  bubliny kritizovať a hodnotiť koho chcú, nálepkovať hocikoho trebárs za extrémistu, za komunistu, za konšpirátora a ja neviem za čo ešte. Aj  ich argumentačná úroveň je na úrovni poznania názorov kamarátov vo vlastnej bubline.

Nuž sa potom nečudujme, keď sa niekto z tejto intelektuálnej bubliny vyberie konečne do normálneho sveta, ako napríklad taký Andrej Bán pred niekoľkými rokmi, a ide po Slovensku aj s inými angažovanými intelektuálmi bojovať proti fašizmu a extrémizmu a výsledkom ich spanilej jazdy je potom to, že pri prvých spoločenských otrasoch v spoločnosti / vražda Jána a Martiny, protesty a mítingy za Slušné Slovensko / dramaticky rastú preferencie práve Kotlebovi. A pritom  on ako jediný z opozičných politikov  sedel pohodlne doma v obývačke, pil kávu a spokojne fajčil a nerobil žiadne múdre tlačovky. Tak takéto vysvedčenie efektívnosti práce našej elity by som ja veru tak ľahko nerozchodil. Ale oni nie. Pekne šup späť do svojej bubliny a tam spokojne sa tešiť z vlastnej dokonalosti, múdrosti a hádam aj potrebnosti.

Rád by som si prečítal o Blahovi, hoci aj ostro kritický článok, o spôsobe jeho myslenia, o tom kam smeruje filozoficky. Potešil by ma seriózny rozbor jeho úvah napríklad o tom, ako ESET a jeho majitelia nezištne sponzorujú dvoch kandidátov na prezidenta. Aké to je prínosné pre našu demokraciu, ak majitelia ESETu štedro dotujú naše opozičné demokratické strany. A keďže je to ich súkromná vec, tak pre istotu každý inú. / To že mi to trochu pripomína istého podnikateľa Jozefa Majského, ktorý pred mnohými rokmi v rozhovore v časopise povedal, že  mu je jedno, kto vyhrá u nás voľby, lebo on vychádza dobre s každou stranou – každú sponzoruje, to je už niečo iné.  Nuž nečudo, že vtedy ten náš režim tak aj vyzeral./

Rád by som si prečítal niečo hlbšie o tom, aké píše Blaha hlúposti, keď tvrdí, že nie je celkom OK ak Penta vlastní SME a celý rad iných médií a ESET zase Denník N.

Potešil by ma ostro kritický text o Blahovi,  ktorý vraví v svojom vydarenom videu akú vraj mala milú diplomovku povedzme taká elitná novinárka ako Monika Tódová, alebo hoci aj súčasný premiér vlády Igor Matovič. Akú mal povedzme diplomovku aj jeho podpredseda vlády Richard Sulík. Či je fakt pravda, že zrazu zmizla diplomovka vtedy ešte prezidenta republiky Andreja Kisku. Vraví, aké veľdielo sú brožúrky budúcej pani prezidentky.

Kritické články o diplomovke Andreja Danka v tých časoch  na mňa vyskočili ešte hádam aj z chladničky. Ba aj ja som na tú tému napísal jeden blog.

Nie, priatelia. Takéto kritické analytické články o Blahovi nezoženiete ani keď sa pokrájate.

Len samé ideologické kecy. Nič viac.

Ale život v bubline, do ktorej Blahu postupne vytlačili mainstremové médiá a bratislavská intelektuálna kaviareň, škodí aj samotnému Blahovi. Nezávisle na tom, že jeho bublina je predsa len o čosi väčšia ako ich, a možno aj o čosi bližšie k reálnemu životu normálnych ľudí.

V jeho bubline je to síce samé – Ako pekne si to Ľubko povedal –alebo  krásne myšlienky. Hlboké. – alebo Pán poslanec, vy ste jediný, kto v politike bojuje za práva pracujúcich ľudí.

A takto by som mohol pokračovať. A zatiaľ čo sa pán poslanec vyhrieva na slniečku vlastnej múdrosti – reprezentovanej svojimi obdivovateľmi, kde tu začína klesať úroveň jeho statusov a úvah na úroveň jeho obdivovateľov. Keď písal pred rokom status o Sviatku práce, to už bola miestami skoro povinná jazda mladého komunistu. V tomto roku  tento sviatok oslávil frázami o tom, že kapitalizmus padne a socializmus nakoniec zvíťazí. To som už fakt nedokázal dočítať do konca.

Keď filozofuje o jedinečnosti a budúcnosti družstevného vlastníctva, čo je mimochodom jedna z ikon ekonomického ľavicového myslenia, ani mi tak nevadí jeho názor, hoci s ním aj ako bývalý celoživotný ekonóm a manažér nesúhlasím. Zásadne mi vadí, že tu dáva za vzor JZD Slušovice z čias socíku. Chápem, že on o tom vie len z prostredia, z ktorého pochádza – t.j. socialistická novinárska elita. Skutočnosť je pritom taká, aspoň podľa môjho názoru, za ktorý som mal problémy už za socíku, že to bola obyčajná komunistická Potemkinova dedina, výkladná skriňa, ktorá mala ukázať perspektívu socialistického zriadenia. Tým samozrejme nechcem povedať, žeby nebodaj Ing. Čuba – jeho predseda do neba vychvaľovaný vtedajšími médiami- nebol schopný a inteligentný manažér. Iste bol. Vymyslieť a riadiť fungujúcu Potemkinovu dedinu  tak, že tomu uverili aj všetci moji priatelia a ja som bol čierna ovca, na to treba mať schopnosti. To obyčajný stranícky trkvas iste nedokáže.

Keď Blaha v TV Nový čas pred voľbami diskutuje s takým velikánom ako Jozef Pročko, to už je temer tretia liga. Nechápem čo sa Blahovi vtedy stalo.  / Kto vie, či mu Jozef pročko nepovedal pred duelom niečo milé. Neviem to posúdiť, ale aspoň , že nemal vtedy na krku odtlačky prstov od škrtenia. Ba sa mi videlo, že aj dýchať mohol./ Ale čas to aj tak nebol úplne stratený. Aspoň som sa od nášho zabávača Jozefa Pročku dozvedel, že by mohol byť kľudne ministrom kultúry, či nebodaj by mohol viesť aj nejaký hospodársky rezort. Veď je aj podnikateľ. Takéto nové osobnosti nám do politiky priniesol najväčší Igor Matovič. To nech už radšej behá v nejakej vraj super zábavnej relácii nahý po námestí. To nám menej uškodí. O to viac, že väčšina televízorov má na diaľkovom ovládači aj možnosť meniť programy, či dokonca veľdielo slovenského humoru úplne vypnúť.

Ale takéto či podobné pripomienky k Blahovým vystúpeniam na jeho FB profile nehľadajte. Jednoducho tam nie sú.

Ľuboša Blahu nakoniec jeho priaznivci uchvália k smrti / myslím duchovnej a intelektuálnej/.

A takto je to so všetkým a všade.  Vo vrcholovej politike, v špičkových médiách.

Taký úpadok kritického myslenia ako dnes, to tu hádam ešte ani nebolo. Snáď v rokoch normalizácie.

Chýba nám v spoločnosti verejná polemika o čom koľvek. O kultúre, o spoločnosti, o ekológii.

Chýba nám verejný diskurz o tom najpodstatnejšom, o tom aký by vlastne mal byť náš štát.

Kritické myslenie vystriedali ideologické kecy.

A čo povedať o našom Ľubošovi Blahovi na záver?

Napriek mnohým výhradám, či dokonca aj nesúhlasu kde tu s jeho statusmi, ho pokladám za jedného z autentických politikov na našej scéne, hoci som ho aj nikdy nevolil, ako ani SMER. /To len tak na okraj pre kovaných demokratov./ Je to vzdelaný a aj múdry človek. Napísal niekoľko kníh. A možno by som ho aj nechtiac urazil, keby som o ňom povedal, že si jeho písanie vážim viac ako písanie povedzme 100 Moník Tódových, Petrov Schutzov, Evgenov Kordov, Štefanov Hríbov a ja neviem ako sa ešte táto naša bratislavská intelektuálna novinárska elita volá, ktorých jediným rukolapným úspechom je, že sa výborné noviny SME z čias Karola Ježíka stali tým čím sú, že ich revolučný, takmer pokračovateľ Denník N je ešte horší.

Že ich skvelým úspechom je postupný vývoj kedysi zaujímavého týždenníka Týždeň do dnešnej podoby, že podobný vývoj Štefan Hríb zabezpečil aj svojej relácii Pod lampou.

Nemôžem sa ubrániť pocitu, že okrem ľavicového zmýšľania Ľuboša Blahu, je ďalším dôvodom averzie k nemu aj jeho sčítanosť, intelektuálna úroveň a argumentačná vyzbrojenosť a presvedčivosť.

Lenže ak tomu tak je, potom útoky na Ľuboša Blahu sú aj útokmi na nás. Sú útokmi na každého, kto sa snaží myslieť vlastnou hlavou.

Potom nám tu naše revolučné progresívne demokratické sily začínajú budovať Orwelov štát o akom možno snívali komunisti, ale nikdy sa im ho celkom nepodarilo vybudovať.