jabrezina

V správach na STV 1 ma zaujal jeden maličký oznam. V Rumunsku len v poslednom mesiaci zabili už dvoch úradníkov, ktorí sa snažili kontrolovať nekontrolovaný výrub stromov v rumunských lesoch, nekontrolovaný výrub lesov v súkromnom vlastníctve. / podobnosť s výrubom na Slovensku čisto náhodná /

Jedného úradníka zastrelili a tomu  druhému hlavu rozťali sekerou. Čitateľom so slabšou pamäťou len pripomínam, že sa tak stalo v Rumunsku, ktoré podľa našej tlače, na rozdiel od vlády zlého Fica, úspešne bojuje s korupciou a dokonca už poslali do basy niekoľko politikov obvinených z korupcie.

Takže v tomto štáte zabili za bieleho dňa dvoch úradníkov pri výkone svojej práce, pri ich snahe kontrolovať výrub lesov, pri ich snahe chrániť spoločenské záujmy, bojovať proti rumunskej drevo ťažiacej mafii.

Keďže to neboli novinári a nepísali články proti mafii, len sa v rámci svojich možností proti mafii postavili a zaplatili za to svojimi životmi, to jest, boli len obyčajnými ľuďmi, nikto kvôli nim neorganizuje manifestácie na námestiach, rumunský Richard Stanke nereční na tribúne, nestoja za ním milé herecké celebrity dojaté touto nespravodlivosťou.

Ich matky nevystupujú na mítingoch, nedávajú požehnanie mladým politikom, že môžu vstúpiť do vrcholovej politiky, nepozývajú ich predsedovia opozičných politických strán na obedy, aby posvätili svojou prirodzenou autoritou ich predvolebné spojenie v boji dobra so zlom.

Aj keď, napadlo ma, možno by si to mohla dať do programu nejaká progresívna strana za ľudí. Ak ťa požehná Zlatica Kušnírová, šup do parlamentu za  poslanca, alebo možno aj za ministra. Ak nie, hajde pekne späť do nejakej mimovládky a na tribúny. Ešte musíš trochu dozrieť.

Ale toto možno teraz v Rumunsku nehrozí.

O týždeň už po týchto dvoch slušných a veru aj odvážnych ľuďoch ani pes neštekne.

A ktovie ako a či vôbec odškodnia pozostalých a rodiny týchto ľudí.

A zatiaľ svätá Gréta dostala čosi ako Nobelovu cenu za svoj vzorový a príkladný ekovýlet do USA na lodi, ktorá stála majland a kapitánom bol špičkový odborník na podobné plavby cez oceán – takto presne by sme to mali robiť všetci. Len kde zobrať toľkých kapitánov a toľko podobných lodí,  a ako pri tom nátresku – keď  prestaneme všetci lietať tými hnusnými lietadlami – preplávať do Ameriky či inde tak, aby sme pritom nepozrážali a nezabili aj tých posledných voľne žijúcich delfínov, a hádam aj veľryby sa nám vyhnú. No a potom v USA dala do laty celé OSN, za čosi ako Nobelovku dostala aj finančnú odmenu nejakých slabých 94 000 EUR za svoj mimoriadny prínos, už ani neviem presne k čomu, za svoje roztomilé voľné piatky revolučných študentov za to, aby sme sa mali lepšie na večné časy a nikdy inak.

Ale aby som zase svätej Gréte nekrivdil. Stíha popri svojich dôležitých vystúpeniach aj pracovať – čo narobí, keď  jej šťastné detstvo ukradli politici. Nuž musí pracovať.

Minulý týždeň zorganizovali jej obdivovatelia v Londýne ďalšiu prevelice dôležitú manifestáciu, tuším to bolo niečo za životné prostredie, alebo proti klimatickým zmenám, skrátka dôležité a potrebné. Len vedenie mesta nedalo na zhromaždenie súhlas.

A tu opäť, ako z jasného neba zaznejú sväté slová svätej Gréty. Vraj, keď je manifestácia proti klimatickým zmenám proti pravidlám, treba tieto pravidlá porušovať.

A nadšenci, revoluční bojovníci proti klimatickým zmenám a za ochranu prírody obsadia metro, lezú na vagóny, skrátka bojujú.

Priznám sa, že mi nie je jasné prečo obsadzovali práve vozne metra. Až doteraz som si myslel, že metro je v takých megamestách ako Londýn tou najekologickejšou dopravou. Ale možno sa mýlim. Možno by mali obyvatelia Londýna chodiť do práce bicyklom, alebo najlepšie peši. Tí, fyzicky zdatnejší, by hádam to tej práce nakoniec aj došli.

Ale život ide ďalej. Gréta bude cestovať po svete, empaticky dovrávať politikom, že ich stále sleduje – ako v Orwelovom skvelom románe 1984, kde veľký brat ani jeho oko taktiež nikdy nespí.  Jej matka, operná speváčka, bude naďalej v predstavení  popri speve aj súložiť v opere nejakého veľkého klasika,  aby to bolo súčasné a moderné umenie a aby získala pre operu ďalších a ďalších divákov. A obaja jej rodičia budú popri tom ešte aj príkladnými, čerstvo, pod Grétkiným vplyvom, prebudenými vegetariánmi, ktorí šíria svoje múdrosti po celom svete – hoci aj v takom Poľsku, kde som ich zachytil ja. Naozaj poučné. Toľko múdrosti hneď tak nepočujete. Leda ak od niekoho z platenej mimovládky.

– Nič proti vegetariánom. Sám som vegetariánom aj s manželkou už skoro tridsať rokov a naše dve dcéry aj s rodinami tiež. Len ma vždy milo pobavia títo revoluční zvestovatelia toho najlepšieho spôsobu života, ktorí ho objavili až toť včera. Ako ten náš slávny odídenec z mesta na vidiek, ktorý v relácii Pod lampou u Štefana Hríba – tohto neustáleho objavovateľa krajších zajtrajškov – pred niekoľkými rokmi plamenne obhajoval svoje presťahovanie z mesta na vidiek. Keby som na dedinu neodišiel bývať niekoľko rokov predtým, tak si pri jeho televíznom výstupe pripadám ako úplný idiot, že môžem žiť v tom hnusnom meste. Takto nejako si predstavujem stredovek a inkvizičné upaľovanie bosoriek. Pravda, bez televízie a Štefan  Hríb by nebol moderátor, ale nejaký miestny katolícky bos. Ešte šťastie, že bol hosťom relácie aj výtvarník a spolumajiteľ reklamnej agentúry Martin Knut, ktorý tiež odišiel z Bratislavy bývať na vidiek a ten rozprával prečo sa mu na vidieku páči, ako si tam žije a, že sa mu život na dedine síce páči, ale ináč si nemyslí, žeby to bolo zase niečo až tak mimoriadne. Niekomu sa zase môže viac páčiť život v meste, povedal. Takže svätý boj proti zlým mestským komerčákom vďaka nemu vypršal do prázdna.

Do prázdna však nevypršal svätý boj nášho hrdinu za pozdvihnutie slovenského vidieka. Čo ponúka vidieku, aký recept na jeho rozkvet po rokoch, ktoré na ňom žije? Okrem vlastnej základnej alternatívnej školy, kde deti učia sami ich rodičia,  je to vlastná mena. Mohla by sa volať napríklad jež, alebo hoci aj žaba.

Zbytočné je vlastniť  auto, tento neekologický prežitok mestských konzumných komerčákov. Oni majú vo svojej komúne, ak to tak môžem povedať, auto spoločné a len si berú kľúče podľa potreby. A navyše, koľko sa tým ešte ušetrí a človek sa potom nepodieľa na tomto konzumnom spôsobe života, ktorý nás tak ničí. Môže menej času pracovať a venovať sa krajším veciam, môže žiť slobodnejší a krajší život.

Pravda, dnes po niekoľkých rokoch, ako to priznal náš revolučný aktivista v akomsi rozhovore, už majú vlastné autá aj oni. Vraj preto, ako povedal náš ekologický milovník života na vidieku, že musia občas chodiť do mesta nakupovať, alebo vybavovať rôzne veci, zaviesť dieťa do školy a ble…ble… ble… Všetko činnosti, ktoré pred rokmi tí neekologickí komerčáci v meste asi nikdy nerobili. Oni si len kupujú autá, lebo ich to baví.

Potom, samozrejme, treba založiť nejakú mimovládku. Najlepšie hneď zopár. Okrem toho, že budú cicať zo štátneho prsníka, nezaškodí aj nejaký peniaz od filantropa svetového formátu, napríklad Sorosa.

Stačí? Nie? Ešte by to chcelo hádam nejakú univerzitu na dedine či na lazoch, alebo aspoň inštitút. Napríklad Sokratov inštitút na výchovu lídrov, alebo hoci aj Komenského inštitút na doučenie čerstvých absolventov pedagogických fakúlt a mladých učiteľov. Alebo ešte lepšie obidva. Mladým revolučným intelektuálom dobre padne vidieť živú kozu ako sa pasie na lúke a počuť, akí sú oni dôležití. Za to intelektuál vždy rád zaplatí.

No a odtiaľ je už z dediny a lazov  naozaj len na skok do veľkej politiky. Napríklad do Progresívneho Slovenska za hlavného odborníka na školstvo, možno aj tieňového ministra školstva.

Takže, to bol stručný, takpovediac revolučný príklad oživotvorenia nášho vidieka. Presne o to sa už vyše dvadsať rokov usilujem aj ja u nás na dedine. Kultúru, to jest kultúrny dom, už máme. Postavili si ho občania svojpomocne ešte za komunistov. Tam by mohol byť ten inštitút. Len ešte neviem aký.

Ba,  už viem. Inštitút klimatických zmien Grety Thunberg.

O klimatických zmenách toho síce veľa neviem, ale čo tam po tom. Veď aj demokratické súdružky profesorky zo Sokratovho inštitútu, keď ho pred tromi rokmi propagovali na festivale Pohoda v stane mimovládky Živica, ktorú má pod palcom, rovnako ako inštitúty, čírou náhodou náš úprimný obdivovateľ  života na vidieku, rozprávali na pódiu také insitné múdrosti o potrebe lídrov, že bolo hneď jasné, že živého lídra ešte nevideli ani na 50 metrov. A tiež im to nebráni v napĺňaní ušľachtilých cieľov vychovávať lídrov.

A že prečo to celé organizovala a robila vo svojom stane mimovládka Živica? To sú čo za otázky? Veď uznajte, ako by to vyzeralo, keby nejaký milovník života na vidieku organizoval sám sebe propagáciu nejakého svojho  inštitútu kdesi na dedine, či nebodaj na lazoch.

O čo krajšie to znie, keď povedzme, nejaká nezávislá mimovládka, tento pilier občianskej spoločnosti, skoro až záruka jej rozvoja a kontroly spoločenského života, jeho čestnosti a mnohých ďalších ušľachtilých cieľov, usporiada besedu  o niečom takom prepotrebnom ako je výchova lídrov v našej spoločnosti, o tom, že tu už pre mladých takýto prevelice dôležitý inštitút vznikol.

Že tú mimovládku aj inštitúty ovládajú tí istí ľudia? Nuž koho by to z mladých nadšencov zaujímalo. Veď ide o dobrú vec.

A ešte, keď  na besedu  nebodaj príde ako hosť nejaký významný novinár, niekto, kto je garantom čestnosti a slušnosti, povedzme, len tak z kraja, napríklad taký Martin M. Šimečka z Denníka N a ten celý projekt vychváli ako výborný nápad a záslužný počin, potom to už naozaj nemá chybu. Mladí  fanúšikovia Pohody sú radosťou celí bez seba. Sympatické dievčiny  môžu pri východe zo stanu rozdávať prihlášky do inštitútu. Aj mne jednu ponúkli. Aj mi to polichotilo, že vyzerám tak mlado. Manželka ticho poznamenala, že asi aj hlúpo. Ale to z nej iste iba prehovorila jej tichá závisť, že sa na mňa tie milé sympatické devy tak pekne usmiali.

Stan bol nabitý pozitívnou energiou. Čaká nás krásna budúcnosť s novými mladými lídrami zo Sokratovho inštitútu.  Aj novinár Martin M. Šimečka to povedal. Čo tam po takých drobnostiach, ako fakt, že Martin M. Šimečka je jeden z externých spolupracovníkov tohto vznešeného inštitútu. Kto by sa v tom hrabal a zisťoval to.

Napred. Napred nám ísť treba.

Lebo aj život ide napred. V Rumunsku mali pohreb dvaja neznámi, vôbec nie revoluční úradníci z Rumunska, ktorí kontrolovali nekontrolovaný výrub rumunských súkromných lesov.

Jedného zastrelili.

Druhému rozťali hlavu sekerou.

Je mi to úprimne a nesmierne ľúto.

Prajem ich rodinám, priateľom a blízkym úprimnú sústrasť.

Ich smrť bola krutá, chrapúnska, ba možno aj zbytočná.

Ale budem si ich pamätať. Zomreli aj za nás. Zomreli aj za naše vyrúbané a stále rúbané lesy.

Prosím, pripomeňme si ich pamiatku a nesmierny význam krátkou chvíľou ticha a pokornou modlitbou.