jabrezina

Tak sa už konečne v piatok začalo v parlamente s odvolávaním premiéra. Tuším to bolo až na štvrtý pokus. Predchádzajúce pokusy boli neúspešné, lebo naša slávna opozícia, ktorej tak nesmierne záleží na blahu občanov a na tom, aby sme mali dobrého premiéra, nebola schopná ani sa len dostaviť v dostatočnom počte do parlamentu / do práce a to za utešených 4500  EUR mesačne / a odsúhlasiť tak otvorenie mimoriadnej schôdze. Nevadí, lepšie neskôr ako nikdy.

Občan sa môže tešiť. Konečne sa začalo  s riešením najdôležitejšej témy posledných týždňov. V parlamente vystúpil  so svojim myšlienkovo náročným a faktami preplneným prejavom Igor Matovič, naslovovzatý ochranca a záchranca demokracie na Slovensku. Počas jeho temer dve hodiny trvajúceho prejavu – nie som masochista, aby som ho vydržal počúvať tak dlho a navyše som už v dôchodcovskom veku a tak trochu egoisticky kde tu myslím aj na svoje zdravie – tak som si to vypočul s prestávkami pri počítači. Ale našlo sa vraj desať odvážnych, ktorý to vraj vydržali počúvať celé v kuse v parlamente. Teraz neviem, či ich mám obdivovať, alebo ľutovať.

Po našom najväčšom bojovníkovi proti zlu vystúpil sám premiér. Toho som si už vypočul celého a bez prestávky. Jednak hovorí k veci, pomerne kultivovane a keď s ním aj kde tu nesúhlasím, rozhodne mi v hlave nesvieti kontrolka, žeby som sa mal obávať o svoje psychické zdravie a duševnú rovnováhu. Pri Matovičovi mi svieti kontrolka v hlave od čias ako začal hovoriť o obyčajných ľuďoch vo svojom reklamnom plátku. Dávno pred jeho politickým nanebovstúpením cez SAS som svojej manželke vravel –  buď vznikla ďalšia idiotská mimovládna organizácia, ktorá bude dojiť štátny rozpočet a hlúpych sponzorov, aby trepala dve na tri o obyčajných ľuďoch, alebo sa rodí nový populistický politik Mečiarovského typu, len menej pracovitý a menej schopný, ale rovnako nebezpečný. To že tento, možno rok trvajúci  výplach mozgov na Slovensku stačil Sulíkovi na to, aby múdreho Igorka vrúcne vystískal a vtrepal ho na svoju kandidátku SAS aj s jeho tromi mušketiermi ma definitívne presvedčilo o Sulíkovej naprostej neschopnosti kádrovo a programovo budovať čokoľvek čo je len o trochu náročnejšie ako predaj kopírok a kancelárskej techniky. Že s takýmto odborných rozhľadom mohol byť Sulík poradcom ministra Mikloša mi definitívne dalo odpoveď na moje váhanie, či Mikloš je schopný minister, často sa mi to tak javilo, alebo vôbec nie. Samozrejme, že nie. So Sulíkom ako poradcom by skrachovali aj iní frajeri ako bol Mikloš. Veď si len pozrime zloženie Sulíkových teamleadrov, spomeňme na komického Galka, ako sa všade v televízii predvádzal s tým ich graficky a knihársky pekne spracovaným volebným programom, vraj najprepracovanejším na slovenskej scéne. Pritom podobne ako pri manželke poručíka Colomba, ktorú nikto ešte nevidel, aj pri Sulíkovom geniálnom programe vieme len to, že sa treba prikryť len takou perinou, na ktorú máme – tuším som to už počul aspoň dvadsať krát, že treba dať peniaze priamo občanovi – on najlepšie vie čo si za ne kúpiť, že trh všetko vyrieši, o zdravotníctve hovoriť až potom, čo si jeho poslankyňa Jana Ciganíková vybaví stáž v nemocnici a porobí zopár selfíčok počas operácie. Ešte šťastie, že si pri tom nestiahla gaťky. Ľahko by sa mohlo stať, že by operujúci doktor pacientovi odrezal miesto slepého čreva povedzme pečeň či obličky. Akoby zdravotníctvo nemalo dosť starostí aj bez toho. Našťastie, veselé selfíčka, ktorými táto poslankyňa obšťastnila celé Slovensko boli už cez čiaru aj v takej strane ako je SAS, a to je už naozaj čo povedať pri ich príslovečnom liberalizme, a tak v posledných mesiacoch pani poslankyňa už nie je spomínaná ako tieňová ministerka zdravotníctva – skromne vraví, že na to nemá predpoklady. Ale trvalo jej to dosť dlho, temer celé volebné obdobie. A tak dnes už je len niečo ako zberateľ informácii o stave nášho zdravotníctva. Že za takúto nesmierne náročnú prácu je 4500 EUR mesačne nehorázne veľa,  a že práve pani poslankyňa na sklonku minulého roka mudrovala o tom, ako poslanci málo zarábajú a mali by zarábať rozhodne viac, lebo do politiky nikto slušný a a navyše aj odborník nepôjde, je už niečo iné. Hádam by pani Cigánikovej konečne mohol niekto povedať, že do politiky slušný človek a odborník v živote nepôjde hlavne preto, lebo je v nej takých ako ona ako smetí, lebo leadri ako Sulík a iní nie sú schopní medzi politikmi rozlíšiť, kto je Cigániková, Galko, Jurinová, Fecko … sem si napíš, milý čitateľ koho chceš,  Rajtár – ktorý by vraj navrhol za premiérku poslankyňu Kišovú – to ma naozaj pobavilo. To je už temer lepšie ako geniálni Lasica a Satinský pred päťdesiatimi rokmi – súdruhovia, ktorí ešte neboli ministrom, hláste sa u súdruha Žinčicu. V živote ma nenapadlo, že sa to za demokracie stane realitou tvrdšou ako za socíku.

Ale vráťme sa mi k prejavu Peleho. Takto ho nazýva demokratická tlač. Tuším to vymyslel sám Peter Suchtz vo svojom komentári, keď šiel premiér do USA. Dodnes mi nie je jasné ako môžu o premiérovi písať prezývkou v mienkotvorných novinách. Ale možno len neviem čo je elementárna slušnosť. Veď ani na mítingy Za slušné Slovensko som nechodil – aj keď priznávam, že dva krát som bol ako pozorovateľ, nie obdivovateľ, lebo som o tom čosi napísal. Ale nechajme túto ikonu pravicovej žurnalistiky pokojne odpočívať. Stačí, keď si spomeniem ako v relácii Pod lampou po víťaznom nástupe Igora Matoviča, prvého, veľkého na otázku inej novinárskej ikony, Štefana Hríba,  čo si myslí o obyčajných ľuďoch, odpovedal s filozofickou hĺbkou a vizionárskym pohľadom jemu vlastným, že na to si budeme musieť ešte počkať, že je to nová strana. Skoro som od smiechu padol z kresla pri počítači. Veď Matovič mal v tom čase už temer rok trvajúcu predvolebnú kampaň na priestore možno milión čitateľov – o čom sa milému SME ani nesníva a tento insitný politický komentátorský truľo ich ani nestihol zaregistrovať. No samozrejme, veď v bratislavských intelektuálnych kaviarňach a krčmách sa o tom ešte nehovorilo. A takéto niečo  si o sebe namýšľa, že je špičkový domáci komentátor politického a spoločenského života a iná veličina Štefan Hríb ani netuší, žeby mu to mal v ďalšej otázke vytknúť, žeby to mal pomenovať. Nie, božechráň. Oni tak vedia donekonečna len mudrovať nad SMERom a Ficom.

Ale späť ku prejavu premiéra štátu. Od prvých viet som sa nestačil diviť. Konečne odhodil tú nezmyselnú politickú korektnosť. Hneď na úvod svojho vystúpenia povedal a ďalej to zdôvodnil, že tak slabo pripravený návrh na odvolanie premiéra, ako je tento návrh poslanca Igora Matoviča ešte za celú svoju politickú kariéru nevidel. Opäť zopakoval, že nemal dosť faktov a informácií, aby odvolal štátnu tajomníčku a že to nebude robiť na základe novinových článkov. / teraz sa vôbec nevyjadrujem k tomu, či s ním súhlasím alebo nie. Ja k tomu tiež nemám žiadne relevantné informácie. Kočner pre mňa nikdy nebol dôveryhodná osoba a hviezda pravicovej žurnalistiky Monika Tódová už vôbec nie. /

Priamo a kultivovane zhodnotil prínos Igora Matoviča pre našu spoločnosť a stručne vysvetlil jeho bohato štruktúrovaný a odborne fundovaný politický volebný program – vraj mu ide len o to, aby získal aspoň tri percentá – vtedy je nárok na podporu od štátu, najlepšie však aspoň päť percent, vtedy má Matovič pre svoju politickú eseročku vyše päť miliónov.

Vyjadril sa aj ku jeho podnikateľským úspechom, koľko vytvoril pracovných miest. Vraj je možno preto tak bohatý, že tak dobre platil svojich ľudí.

Veru si pamätám ako sa pred rokmi/ v duely s Robertom Kaliňákom / Igor Matovič chválil v televízii, že vytvoril dvetisíc pracovných miest. Bolo to v čase, keď sa jeho mama prebojovala do top ten podnikateľov šoférov s denným priemerom najazdených km tuším 600 v krajine, kde najdlhšia vzdialenosť medzi Bratislavou a hranicami na východe  – Užhorodom je 530 km. Naozaj slušný výkon. Nezabúdajme, že pri tom ešte aj pracovala. V tom čase, pre porovnanie,  mal taký Volkswagen čosi okolo 12 000 zamestnancov, teda len šesť krát viac ako Igor Matovič. / ja som mal napríklad na vrchole svojej pracovnej kariéry osemsto zamestnacov pod sebou. Preto viem zásluhy Igora Matoviča oceniť a vážiť si ich. /

Vo Volkswagene boli v tej dobe také pracovné podmienky, že možno  aj robotník ku pásu si tam hľadal miesto na zmluvu pomaly cez protekciu a známosti. Okrem slušných platov, ktoré zamestnanci naozaj dostávali,  mali ešte množstvo rôznych benefitov. Na konci ich výrobného procesu opúšťali firmu autá s celkom slušnou povesťou.

Ako to je u našej podnikateľskej hviezdy? Jedna  z Matovičom vytvorených pracovných síl žije u nás na dedine. Roznáša jeho plátok do schránok. Keď nemá otec čas, roznesie to jeho desaťročný syn. Keby nemal tento robotník ešte iný, hlavný pracovný pomer, zomrela by jeho rodina od hladu. Ale aby som nekrivdil, okrem toho Igor Matovič vytvoril v každom okresnom meste kanceláriu, kde jeho zamestnanci zbierajú inzeráty do jeho plátkov. A pokiaľ sa napríklad nejaká neúspešná učiteľka – nechcelo sa jej za tie peniaze v školstve pracovať,  časom stane vedúcou kancelárie, povedzme v Dolnom Kubíne, tak ju táto špičková, odborne náročná prax vyšvihne až do politiky, neskôr dokonca za podpredsedníčku parlamentu, no a s takouto praxou už môže po ďalších voľbách veselo riadiť VUC napríklad v Žiline. Ale ešte predtým načim vydymiť priestory po zlom Smeráckom Blanárovi. A ešte treba ku vytvoreným pracovným miestam prirátať nejaké grafické štúdio a pár robotníkov v tlačiarni. To sú tie pracovné miesta. Na konci tejto dôležitej činnosti potom vypadne utešený reklamný plátok a z jeho nákladu možno milión kusov po celom Slovensku drvivá väčšina končí v zbere papiera. Pravda, ak sa jeho čitateľom chce odpad separovať. Približne rovnako potom vyzerá aj kádrová politika Obyčajných ľudí. Je až neuveriteľne obyčajná.

A tak je to so všetkým čo robí a hovorí Igor Matovič. Roznášačov jeho reklamných plátkov po dedinách a panelákoch miest označuje za vytvorenie nových pracovných miest. Obchodníci zbierajúci v okresnom meste inzeráty sú liahňou budúcich podpredsedov parlamentu či predsedov  VUC. Toto je tá nová politika, ktorú nám prináša, do ktorej tak radi vstúpili z presvedčenia aj niektorí politici definitívne skrachovaných ponovembrových politických strán, do ktorej sa tak nezištne tlačia aj niektorí veľkí ochranári a ekologickí aktivisti.

Pellegriny ďalej vraví, že on a členovia vlády sa už štyrikrát dostavili na prejednávanie svojho odvolávania, zrušili a pomenili svoje programy  a páni politici, ktorí ich chcú odvolať, neprišli v dostatočnom počte. Spýtal sa Igora Matoviča, či si myslí, že on a členovia vlády naozaj nemajú čo na práci.

Ja viem, Pellegrini a Smer sú zbabelci a bojkotujú zvolanie schôdze, ako mi to na tlačovke vysvetlil náš popredný politický analytik Igor Matovič.  To je už naozaj čisté psycho. Členovia koalície majú ozlomkrky bežať do parlamentu a podporovať odvolanie vlastného premiéra z vlastnej koalície. Ale možno to ani nie je úplné psycho. Možno to je len Igorova spomienka ako elegantne padla vláda Ivety Radičovej v čase, keď mala väčšinovú podporu voličov, keď mala väčšinu v parlamente, keď sa opozícii ani nesnívalo, že by mali žiadať jej odvolanie. To čo vtedy predviedla svojim voličom dnešná opozícia, vtedy koalícia pri moci, ako vtedy hodili vládu a moc do prachu na ulici a Ficovi stačilo len sa zohnúť a zodvihnúť ju, to sa hneď tak nevidí. To by sa mohlo vytesať zlatými písmenami o idiotizme a amaterizme vtedajšej koalície / včítane Obyčajných ľudí / do nejakej múdrej knihy o dejinách našej politiky.

Pellegrini ďalej konštatoval, že Matovič za desať rokov v politike neurobil pre občanov vôbec nič a, že on pracuje poctivo v prospech občanov vo funkciách, ktoré majú nielen konkrétnu náplň, ale prinášajú aj zodpovednosť.

Tu by som sa Igora Matoviča zastal. Je to hlavne jeho zásluha, že Baštrnák musel štátu vrátiť vratku DPH dva milióny EUR. Bez jeho nátlakových akcií by sa tak možno nikdy nestalo. Vďaka nemu občania získali dva milióny. Matovič a jeho hnutie za výsledky vo voľbách päť a pol milióna. Čistá strata pre občanov čosi cez tri milióny EUR. A ani jediný štrajk či manifestácia proti tomuto. Všetko v pohode. A to nehovorím do akej žumpy Igor Matovič politiku ťahá. Kdeže sú zlaté dobré časy, keď bola politika panské huncútstvo, ako sa vravelo na Slovensku. To čo sa dnes v politike deje, už nemá s huncútstvom naozaj nič spoločné.

Ako vravím, potešilo ma, že Pellegriny hodil politickú korektnosť za hlavu, že necíti potrebu dve hodiny trepať dve na tri ako Matovič, veď občan a celá spoločnosť to zaplatí.

Hádam sa z toho poučí aj Béla Bugár, ktorý hneď po voľbách bežal pomáhať neschopnej Nicholsonovej a sľúbil, že ju zaučí do funkcie podpredsedu parlamentu.  – vnímavý čitateľ mi hádam odpustí, že si fakt neviem spomenúť celé meno tejto SAS hviezdy potom ako ju súkmeňovci povýšili do európskeho parlamentu, kde berie za rovnaké nič ako doma tri krát toľko prachov. Ale nič nového pod slnkom v tejto našej samostatnej slovenskej džamahírii. Aj komunisti za minulého režimu svojich neschopných súdruhov často radšej povýšili hore, aby sa ich zbavili, než by mali priznať chybu a niekoho po zásluhe jednoducho vyhodiť a niesť zato zodpovednosť.

Opozícia sa Bélovi za túto jeho dobročinnú snahu odmenila – urobila z neho slizkého hada na veky vekov.

Kto vie, možno Béla Bugár pred rokmi zaúčal aj Eriku Jurinovú z Obyčajných ľudí. Možno sa už konečne poučí, možno aj nie a nakoniec definitívne vypadne z parlamentu aj so svojou stranou. Trochu mi to bude ľúto, kedysi sme ho aj s manželkou volili. Pokladal som ho za slušného a hádam aj múdreho politika. Ale to bolo ešte pred Ivetou Radičovou. Od jej kandidatúry za prezidentku a potom následne ako nádejnú premiérku novej vlády už voliť nechodím vôbec. Už mám plné zuby týchto volieb menšieho zla. Vo svojej bohatej knižnici nemám jedinú knihu, ktorú by som si kúpil ako menšie zlo, v Tescu moja manželka nevloží do košíka jedinú vec preto, lebo je to menšie zlo a zjedením sa neotrávime úplne, len budeme mať týždeň hnačku.

Nuž neviem prečo by sme mali toto idiotské privilégium – voľby menšieho zla –  dávať politikom. A ešte, keď to stojí štyri a pol tisíc EUR mesačne za kus. Taký drahý a pritom blbý výrobok v Tescu ani nemajú.

Držím premiérovi palce aby ho páni opoziční politici nedokázali odvolať.

A potom, posilnený svojim úspechom bude hádam pokračovať v práci ďalej.

Dúfam, že tento ústup pána premiéra od politickej korektnosti je len začiatok a že sa už nevráti späť.

Dúfam, že postupne nájde odvahu aby prestal byť politicky korektný aj voči svojim straníckym súkmeňovcom.

Dúfam, že si z neho zoberú postupne príklad aj jeho koaliční kolegovia. Kiežby tak urobili aj predstavitelia opozície.

A ja sa pridám tiež. Ak sa tak stane, vrátim sa opäť do volebných miestností a budem voliť.

Nie žeby som si myslel, žeby na mojom návrate k voľbám  bohvieako záležalo.

Som však presvedčený, že dosť záleží na zmene politickej klímy, na zmene politickej praxe, u nás.

Začnime povedzme tým, že hodíme na smetisko dejín politickú korektnosť. Že pošleme do zadku každého chumaja. A keď bude z nášho politického bloku, tak dva krát rýchlejšie a razantnejšie aby nám nekazil dobré meno.

V tom nám Pán Boh pomáhaj.

Ja si zatiaľ budem vypisovať tieto svoje blogy. Veď času mám dosť. Voľby ma oň v dohľadnej dobe hádam nebudú okrádať a nemusím sa hneď báť, že budem chodiť voliť.