jabrezina

Na Kaščákov hudobný festival Pohoda chodím aj s manželkou už dlhé roky. Určite som tam bol možno trinásť štrnásť krát. Vždy ma na ňou zaujmú viacerí hostia. Niečo sme si našli aj na tomto ročníku, hoci, bolo toho výrazne menej ako v minulosti. Okrem iných som bol zvedavý aj na slávnu ruskú kapelu Pussy Riot, ktorá tak odvážne bojuje proti Putinovi.

S tvorbou  skupiny  Pussy Riot som sa stretol už pred niekoľkými rokmi, keď mi môj kamarát, známy spisovateľ, poslal na podpis petíciu známych slovenských osobností na podporu skupiny, na vyjadrenie podpory umeleckej slobody. Odmietol som petíciu podpísať, lebo som s ňou nesúhlasil. Niežeby som mal niečo proti slobode slova a myslenia, proti slobode  umenia, práve naopak. Je to pre mňa jedna z najdôležitejších hodnôt. Ale tvorbu skupiny som poznal z videí na Youtube, a to nie len toho povestného z vystúpenia v  Chráme Krista Spasiteľa v Moskve, kde vraj ostro odsúdili vládu ruského prezidenta Putina, ale aj mnohých ďalších. Napríklad v neskorších rokoch aj ich vystúpenia v kluboch pre amerických študentov. Produkcia  v chráme, úmyselne nehovorím koncert, ba ani len performance, pretože to podľa mňa určite neboli, bola naozaj len bohapustou nehoráznou provokáciou voči nevinným veriacim babičkám, ktoré sa práve začali schádzať pred omšou. A nech by tam už tento „ umelecký kolektív“ hocijako kvetnato nadával na zlého Putina, pre mňa to bolo znevažovanie nielen chrámu, ale aj náboženského cítenia a viery prítomných ľudí. A znevažovanie viery, náboženského cítenia iných ľudí pokladám jednoducho za primitívne chrapúňstvo a odroňstvo. Porušenie základných pravidiel slušnosti, ale áno, aj základného pravidla slobody – moja sloboda končí tam, kde ohrozujem slobodu iných, kde útočím na ich vieru, znevažujem, hoci aj nepriamo symboly ich viery. A pripusťme, že už len samotný chrám a jeho atmosféra je takýmto symbolom viery. Veď veriaci, ba dokonca ani slušní turisti, hoci by aj boli ateisti, si nedovolia v chráme ani len nahlas rozprávať – a to ani len o Bohu. Toto právo má len kňaz a aj to len počas omše.

Iná vec je, či takúto exhibicionistickú provokáciu, alebo výtržnosť potrestať dvomi rokmi väzenia, či by nestačila iba dostatočne odstrašujúca pokuta.

Iná vec je, ako to riešiť v krajine, kde za socializmu chrámy masívne búrali, prenasledovali veriacich, kde možnosť opäť slobodne vyznávať aj verejne vieru je jedna z najdôležitejších vecí, kde toto právo vôbec nie je tak samozrejmé ako v Európe. Možno niekde vo Francúzsku, či Taliansku by to naozaj stíhali ako obyčajnú výtržnosť. V Rusku to riešili takto.

Dobre viem, že video záznam na internete je niečo úplne iné ako živý koncert, že je to naozaj len záznam, ktorý treba brať s určitou rezervou, a tak som sa tešil na skutočný koncert kapely. Možno sa nakoniec ukáže, že sa mýlim. Možno sa ukáže, že môj názor, že vystúpenia kapely nestoja za nič, je úplne mimo. Pretože jediné, čo ma zatiaľ z  tvorby skupiny oslovilo, boli videoklipy o Donaldovi Trumpovi a veľkom americkom sne, o policajnom štáte – ruskom, o väzení. Možno ma to zaujalo aj preto, že sa to dá nahrávať až dovtedy kým klip nemá akú takú formu. A čo majú klipy spoločné?  – nuž hlavne nudnú jednotvárnu hudbu, lepšie povedané hudobný doprovod,  neviem si predstaviť, žeby som si doma pustil v kuse nejaké ich CD. Ale hlavne majú všetky klipy skupiny– a to hovorím o klipoch, ktoré ma aspoň trochu zaujali –   spoločnú jednu vlastnosť, a je jedno, či kritizujú Putina, alebo Trumpa, či kritizujú ruský skorumpovaný a diktátorský režim, alebo americký kapitalizmus a ich konzumnú demokraciu,  vyznačujú sa takou mierou zjednodušenia, že to hraničí s tupou politickou agitkou. V ich klipoch sa neustále opakuje motív prenasledovania, dokonca v americkom klipe hlavnú predstaviteľku značia pri zatknutí zlí trumpovci ako dobytok – také zlé je to teraz v USA s demokraciou, alebo ich rovno zaživa zahrabávajú do zeme, v ruskom policajnom štáte zase rozbíjajú aj detské hračky, dozorkyňa vo väzení je krásna sadistka a hoci nie som povolaním psychológ, nemôžem sa ubrániť dojmu, že umelci tento zlý svet nezobrazujú, oni akoby ho sami vytvárali, akoby po ňom túžili, akoby aj chceli byť prenasledovaní. Ba som presvedčený, že v USA je kapela dosť sklamaná, že ich zlý Trump a jeho policajné zložky nielenže neoznačkovali ako dobytok, ale, že na nich americký prezident kašle a jediní koho zaujímajú sú rozmaznaní ľavičiarsko- liberálni revoluční študenti.

Nuž ale poďme späť k ich koncertu na tohtoročnej Pohode. Ku koncertu, ktorý patril podľa Michala Kaščáka k tomu najdôležitejšiemu na Pohode. Iste aj preto pripravili s členmi skupiny diskusný program nielen o ich tvorbe, ale aj o slobode umenia vôbec. Nezanedbateľný efekt mala táto diskusia aj na propagáciu večerného koncertu skupiny.

Nebola preto prekvapením ani veľmi slušná prítomnosť divákov na koncerte.

Pýtať sa Michala Kaščáka prečo dramaturgicky zaradil túto diskusiu pred koncert, aby mladému publiku vysvetlili akých géniov budú večer počuť, aby im vysvetlili vážení hostia ako je dôležité takéto angažované umenie, a prečo diskusiu nezaradil až na druhý deň po koncerte, aby ľudia vedeli o čom sa vlastne bavia, aby sa prípadne mohli opýtať v čom bol ten koncert rockový a a prípadne v čom spočíva jeho vysoká umelecká úroveň, je asi zbytočné.

Konečne očakávaný a propagovaný koncert začal. Boli to vlastne zhudobnené osudy členov kapely, na plátne za skupinou sa premietala dokumentárna filmová koláž, ktorá ukazovala angažovanie kapely za slobodu v Rusku, za boj proti Putinovi, zachytávala atmosféru  na protiputinovských demonštráciách a zatýkanie demonštrantov – trochu ma rušilo, že detailne ukázali dvoch zatknutých a dokonca dvakrát a obidvaja mi pripomínali spomínané videoklipy. Skoro som mal pocit, že chcú byť zatknutí. Ja keby som takto odvážne demonštroval napríklad proti prezidentovi Andrejovi Kiskovi a prišla by polícia, asi by som sa snažil ujsť. Ale každý sme nejaký. A tiež ma trochu rušilo, že tých zatknutých,  s prihliadnutím na fakt, že to bolo proti zlému Putinovi, bolo akosi málo. To je len vecné konštatovanie holého faktu. V žiadnom prípade nevyjadruje nebodaj moju túžbu po zatýkaní. Nechýbali ukážky zo slávneho vystúpenia v chráme, diváci videli nakoniec aj zatýkanie a odsúdenie členiek kapely do väzenia.

No a do toho premietania dve speváčky a spevák spievali, či skôr deklamovali texty o osudoch a zmýšľaní kapely. Texty boli v anglickom preklade premietané na plátno, takže som kombináciou mojej turistickej znalosti ruštiny a angličtiny pomerne dosť pochopil. No a samozrejme hudobne to celé dotváral štvrtý člen kapely. / len tak na okraj, kapela vystupovala v Rusku ako osemčlenná, voľne citujem Michala Kaščáka, na znak solidarity  a nesúhlasu s okupáciou Československa sovietskymi vojskami v 68 roku, pretože presne toľko bolo vtedy ruských básnikov, ktorí verejne protestovali v Moskve proti okupácii. Nuž toto odvážne gesto kapely a solidarita s nami 50 rokov po 68 ma naozaj pobavila. Akoby tým symbolicky naznačovala „pokrokovú diagonálu“ / viď skvelý slovenský spisovateľ Pavel Vilikovský vo svojej úžasnej próze len o nejaké dva tri roky mladšej / od ôsmich odvážnych sovietskych básnikov zašlých čias ku hrdinom dnešnej doby. Že na pódiu Pohody boli už len štyria, je zanedbateľný detail. Svet na tom nestojí, ale vnímavého čitateľa Michal Kaščák opäť pobavil./

No a celé predstavenie vraj režíroval nejaký významný ruský divadelný režisér, ovenčený neviem akými cenami za svoju prácu v divadle. Poďme sa teda pozrieť čo dokázal z umenia skupiny Pussy Riot vytvoriť on.

A tak som stál asi v šiestom siedmom rade divákov pod javiskom a pozorne počúval kapelu, sledoval film, počúval som zhudobnený, neradostný príbeh kapely a to celé podfarbené choreografickými zložkami vystúpenia, pokusmi o kde tu moderný tanec, inde javiskové stvárnenie deklamovaného textu, potom a skoro stále svojrázne tancovanie speváka, funkčnosť a opodstatnenie tohto tanca som nepochopil do konca koncertu, do toho zhudobnený príbeh ťažkého uväznenia a speváčka si zapálila cigaretu a teatrálne sa prechádzala dokoliečka po pódiu a čosi precítene hovorili o tom, že nemala ani cigarety, ale to som nestihol dobre preložiť – mal som pocit, že vo väzbe nemala ani cigarety, ale to naozaj neviem presne, aby som im nekrivdil. Určite to bolo niečo nesmierne dôležité súdiac podľa toho ako  zaujato a precítene speváčka hrala svoju dôležitú rolu.

A po celý čas v choreografickom stvárnení tohto angažovaného opusu som videl, že členovia ani netušia čo by mali na javisku vlastne robiť, bolo to rovnako slabé ako pri ich koncertoch v USA. Niečo si asi napozerali z videí nejakých alternatívnych kapiel a snažili sa to urobiť rovnako. Ale rovnaké to teda určite nebolo. A po dvadsiatich minútach produkcie som začal mať intenzívny pocit, že hudba je stále rovnaká, to už predo mnou odchádzali prví diváci, a nebolo ich málo – koľko ich odchádzalo za mojím chrbtom netuším. Iste ich bolo podstatne viac, ak prihliadneme na fakt, že vpredu stoja vždy tí najväčší nadšenci kapely a smerom od pódia stoja vždy tí menej nadšení, a vzadu veľa tých, ktorí prišli zo zvedavosti, tak to na koncertoch chodí.  Ale hudba rovnaká vôbec nebola, žiadny zaujímavý minimalizmus, bola len bez akéhokoľvek nápadu, ktorý by to celé niekam posúval. / A to má Michal Kaščák drzosť porovnávať ich dokonca s našimi The Plastik People of The Universe, so skvelými pesničkami Mejlu Hlavsu, s ich nenapodobiteľným  zvukom podfarbeným dychovými nástrojmi Vráťu Brabenca a magickou atmosférou hudby, keď boli na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych  rokov naozaj na úrovni najlepších európskych progresívnych kapiel ako Art Zoyd, Universe Zero.  Porovnávať ich s kapelou, ktorá nemala jedinú pesničku o Husákovi či zlých komunistoch, ale komunistický režim ich napriek tomu nenávidel až tak, že sa stali symbolom protikomunistického odboja a to len preto, že z ich hudby naozaj išla nesmierna sloboda, radosť z každého koncertu, viem posúdiť len podľa nahrávok, ktoré som v tých časoch pracne zháňal. Z koncertu Pussy Riot na mňa nedýcha žiadna sloboda, žiadna radosť z tvorby. Sú to len úporné kŕčovité gestá odvážneho revolučného boja pod ochranou svetovej tlače proti Putinovi   /

A do toho všetkého kapela na divákov liala akoby z kýbla také rockové múdrosti, ako že sa nesmieme báť, sloboda je dôležitá, že raz bude aj Rusko slobodné.

Také orgie intelektuálnej a hudobnej nudy ako na koncerte Pussy Riot na Pohode som teda už roky nezažil. Ani sa nečudujem, že kapela zrazu po rokoch začína o sebe hovoriť, že „nie sú hudobná skupina, ale politický umelecký kolektív“. Zdá sa, že im to konečne sebakriticky došlo.

Nehovoriac o tom, že už aj samotný názov“ politický umelecký kolektív“ je pekný umelecký aj obsahový grc. Ale zaplať Pán Boh aj zato. Vždy lepšie, ako keď sa tvárili, že robia umenie.

Chcelo by to na záver povedať niečo múdre o cisárových nových šatách, o tom ako dieťa povedalo ostatným, veď cisár je nahý.

Ale čo narobím, keď Pussy Riot nie sú žiadny cisár. Aspoň, že sa ich umelecké majstrovstvo vyzlieklo do naha.

A do naha sa vyzliekol aj Michal Kaščák svojim výrokom v Rádiu FM: „národne, kresťansky a podobne orientované kapely nemajú miesto na festivale Pohoda.“ – potiaľto by ten výrok ešte ako tak obstál. Je to Mišov súkromný festival a hrať na ňom bude ten, koho si vyberie. Nakoniec, veď to tak aj roky robí. Môžem s tým faktom síce nesúhlasiť, ale inak s tým nemám žiadny problém.

Horšie je to už s výrokom: „ Ak mám byť úprimný, ani by nemali vôbec existovať a hrať.“

Ak mám pravdu povedať, milý Michal, neviem tento tvoj bohumilý výrok nesmiernej myšlienkovej hĺbky a múdrosti rozoznať od hlúpej kultúrnej politiky komunistov, ktorí prenasledovali Plastikov, DG 307, ktorí slovami Jana Krýzla v článku v Tribune Nová vlna so starým obsahom v 83 roku rozbehli najväčší pogrom na rokové kapely v bývalom Československu.

Jediný rozdiel je v tom, že nemáš v rukách bezpečnostné zložky, ale to ako vieme, nie je tvoja zásluha.

Zdá sa, že Michalovi Kaščákovi začína jeho angažovanosť v politike vážne škodiť.

A obávam sa, či nezačína škodiť aj jeho, ináč veľmi dobrému festivalu, Pohoda.

Na začiatok by možno stačilo, keby svoje vyznamenanie od prezidenta Kisku zvesil zo steny v obývačke a strčil ho niekde na spodok skrine do najposlednejšieho šuflíka, keby prestal písať do Týždňa svoje politické úvahy.

Ušetrený čas by mohol venovať počúvaniu dobrej rockovej hudby. Napríklad starých Bez ladu a skladu ešte z čias socializmu. Povedzme pesničku Píšte všetci modrým perom. Iná farba nebude.

A keby trochu pomeditoval a začal sa otvorene dívať okolo seba, možno by dokonca zistil, že na Slovensku sú aj iné dobré rockové kapely, ako tie instantné pudingové zo sáčku Dr. Oetkera a ešte aj to rozriedené. Možno by zistil, že sa na Slovensku spieva aj o niečom inom ako o tom, kde mám bundu.

Možno by zistil, že niektoré kapely nielenže spievajú, ale dokonca spievajú aj dobre.

Možno by niekedy neskoro v noci zistil, že venovať sa politike s ideologickým klapkami na očiach dorazilo a odrovnalo  už aj iných a múdrejších ako je on.

Možno by ako bývalý rocker mohol menej zbožne počúvať objavné diskusie s občanom a na staré kolená iste aj rockerom Andrejom Kiskom.

Inak mu prajem pekné dni a ďakujem za pohodu na Pohode a skvelý koncert Kronos Kvartet. Ináč, skladba na pamiatku nášho Janka a Martiny, ktorú toto skvelé kvarteto zahralo na jeho prianie, bola určite najslabšia z celého vystúpenia. Ale vypočuť sa to dalo.

Veď geniálny Kronos Kvartet by dokázal zaujímavo zahrať hádam aj telefónny zoznam.

Naozaj úprimne ďakujem za skvelý koncert zrovnateľný aj s tým, na ktorom som bol pred rokmi.

Tomuto sa varí hovorí umenie.