jabrezina

Pokračovanie a ku veľkej ľútosti čitateľov, aj dokončenie

malej úvahy o MDŽ, manifestáciách za slušnosť a povrchnosti v nás

Môj, rokmi vytríbený cit pre láskavú a chápajúcu kritiku mi vraví, že by som teraz možno miesto odvážnej kritiky Ficových osláv MDŽ, ktoré sa aj mne nepáčia, mohol prísť aj s konštruktívnym prístupom a navrhnúť ich vylepšenie. O to viac, že podľa mňa sa nepatrí do Ficových osláv kopať teraz, keď som ich odvážne verejne nekritizoval v časoch jeho slávy a silného postavenia. Nekritizoval som ich, lebo mi to jednoducho bolo jedno. Ak sa to tým ženám páči, nech si tam chodia, nech si to Fico robí.

Nie som tak odvážny ako Rudolf Vasky z internetovej nezávislej televízie, ktorý na oslavách natočil svoje známe investigatívne video, ktoré vyvolalo búrku nadšenia v internetových diskusiách a na sociálnych sieťach ako to konečne niekto Ficovi natrel. Keby nebodaj Robert Fico a jeho chlapci organizovali aj oslavy Dňa otcov a ja by som tam náhodou sedel v hľadisku a Rudolf Vasky by mi strkal počas kultúrneho programu kameru do tváre a kládol rovnako idiotské otázky, tak by som ho možno slovne poslal niekde, ale to by mu iste nezabránilo v ďalšom boji za demokratickú a slušnú spoločnosť, nakoniec by mi možno neostalo iné, len mu dať jednu riadnu po papuli a sotiť ho aj s tou kamerou dolu schodmi socialistického kultúrneho domu. A ďalší nezávislý, odvážny internetový reportér Martin Daňo by o mne natočil dvojhodinové, nekonečne nudné video o tom, ako sú v tomto štáte prenasledovaní nezávislí novinári, ako tu je dennodenne ohrozovaná sloboda slova. A milovníci slobody a demokracie, obdivovatelia nezávislých alternatívnych médií, by o zlom krky posielali svoje skromné finančné príspevky na ich podporu, na záchranu demokracie a boj proti prehnitému skorumpovanému establishmentu .

No ale, vráťme sa mi zase späť ku programu osláv MDŽ. Deň otcov ešte chvíľu počká, hádam ho raz nejaká politická strana objaví a využije.

Zistil som, že sa na prípravu návrhu kvalitného  kultúrneho programu osláv MDŽ celkom teším. V minulosti som už pripravil nejedno kultúrne podujatie, včítane trojdňového, celoslovensky významného folkového festivalu – tento spoločne s niekoľkými priateľmi – takže by to nemal byť problém.

Dám si pred seba niekoľko čistých papierov formátu A4 a pero. A pustím sa do prípravy.

Začnem moderátorom – Martin Nikodým. Ten jeho širokorozchodný úsmev, široký skoro ako koľajnice železnice do ZSSR, prepáčte, sila zvyku, do Ruska, ktorý sa nielenže stále a bezdôvodne a na svojich vlastných poznámkach smeje, ale aj svojimi trápnymi pokusmi vyvolať zábavu, či nebodaj vtipnú scénku, je schopný zabiť humor aj v tej, ktorá mala akú takú šancu byť vtipnou. Niekedy sa pýtam, prečo sa na ňom ľudia vlastne smejú, či sa len nesmejú od radosti, že nie sú ako on. Toho vyhodím hneď prvého.

Na jeho miesto dám Michala Hudáka. Hovoriť o jeho prirodzenom šarme v porovnaní s Nikodýmom, to je ako nosiť domov drevo z vyrúbanej hory a potom ho nakoniec aj tak nepredať na západ  za pár EUR a ešte si aj nechať za nekontrolované rúbanie našich lesov vynadať  Martinom Šimečkom v jeho ocenenej knihe. Michal  Hudák je navyše z východu, to je tiež plus. Bratislavy už majú všetci plné zuby. Aj tých ich petícií umelcov – najnovšie za odvolanie ministersky kultúry. / pre milovníkov jasného pohľadu na svet – nepoznám pani ministerku, nikdy som nevolil jej stranu, ale neozvať sa niekoľko dní potom, keď ju prezident odsúhlasil do novej rekonštruovanej vlády, petíciu dať do médií v deň, keď si koalícia 80 hlasmi odsúhlasila kompletne celú vládu a boli za vodou, to je naozaj umenie. Čo čakali?  Že teraz  Andrej Danko zvolá ďalšiu mimoriadnu schôdzu SNR aby prejednala odvolanie novej ministerky, možno najmenej dôležitého rezortu, a vyhovel tak pánom hercom a ostatným umelcom?  A riskoval tak, že koalícii  nebodaj padne aj hlasovanie o celej vláde? Toto naozaj čakali ? Tomuto naozaj verili? Alebo sa len narcisticky predvádzajú. Toľko politického a manažérskeho amaterizmu a diletantizmu pri jednej petícii a podpísaného toľkými osobnosťami, to je  dosť aj na pomery v našej samostatnej slovenskej demokratickej džamahírii.

Nechápem tiež, ako a prečo v našich umeleckých kruhoch, hlavne hereckých, neustále rastie pud vlastnej sebadeštrukcie a sebazničenia? Naozaj nevidia, že medzi obyčajnými ľuďmi slovné spojenia umenie a kultúra v tomto štáte znejú aj vďaka nim temer pejoratívne? Naozaj vôbec nečítajú diskusie a ohlasy o svojich skvelých petíciách hoci aj na SME, čo je  im spriaznené a Ficovi nepriateľské médium?

Ale poďme späť ku oslavám.

A keď bude na oslave MDŽ chvíľu nebodaj viaznuť hlavný program, miesto trápneho šaškovania to Michal Hudák preloží nejakým vtipom, ktoré vie tak skvele podať. A nemusí to byť hneď o tom, ako muž tuší, ale nie si je celkom istý, len sa mu to tak vidí, ale nie si je celkom istý, len tuší, že ho žena podvádza.

S hudobnou vložkou je to bieda. Prvé by som zrušil všetky dávno vyslúžilé socialistické hviezdy zvážané neviem odkiaľ a aj tie súčasné, ktoré hrajú rovnako akoby boli hviezdami už za socializmu, hoci vtedy ani nežili. Hneď ma napadajú moji celoživotní obľúbenci Marián Varga a Dežo Ursiny. Ale to by asi nešlo. Jednak sú už mŕtvi, ale to nie je hlavný problém, a jednak by sa asi našim ženám nepáčili. Nepáčila by sa im možno ani Zuzka Homolová s kapelou, hoci je to folková osobnosť, ktorá je napriek svojmu veku stále lepšia. Chodia mi po rozume aj iné mená, ale žiadne nie je vhodné.  Nevadí, hudobných hostí dotiahnem nakoniec.

Poďme k našim humoristom. Priznám sa, s tým mám dosť veľký problém. Od desiatich rokov vyrastám  na humore Lasicu a Satinského, od dvadsiatich pribudli Cimrmanovci a tiež Stanislav Štepka a RND, to človeka poznačí. Ale budem objektívny. Nerobím program pre seba, ale pre ženy na ich sviatok MDŽ. Môj vkus je v tejto chvíli vedľajší, nepodstatný.

Myslím, že Robert Fico je v programe len vďaka konexiám, vďaka tomu, že je predseda strany. Jeho prejav dosť často pripomína humor socialistických vedúcich hospodárskych pracovníkov. Domnievam sa, že s ním v čele sa už asi oslavy MDŽ vylepšiť nedajú. Škrtám ho.

Robert Kaliňák nie je úplne márny. Jeho dlhodobo popredné umiestnenie v rebríčkoch popularity u žien nie je pre šou program na zahodenie. Jeho vtipy, v ktorých sa často pchá svojmu vedúcemu do zadku, niekedy vtipnejšie, niekedy menej, nie sú síce moja parketa, ale na druhej strane si viem predstaviť, že je celkom príjemné smiať sa na nich v bezpečí teplého kresla v starom škaredom socialistickom kultúrnom dome. Tie krásne, moderné, demokratické, kde by sa dala nielen rozvíjať miestna kultúra, organizovať výstavy a  dali by sa tu v dôstojných podmienkach uvádzať aj programy z iných miest, tak tieto skutočne krásne stánky kultúry sa po tridsiatich rokoch nového režimu ešte ani nezačali stavať – malá odbočka ku čiernym jamám, ktoré tu po komunistoch ostali.  -Nehovoriac o tom, že každý  z nás sa občas pchá do zadku svojmu šéfovi, lebo má talentovanejšieho a pracovitejšieho kolegu a treba to nejako vyvážiť, alebo chce mať len jednoducho pokoj, alebo to robí, lebo je to jeho základná prirodzená vlastnosť. A tak našincovi dobre padne vidieť, že to robí aj minister, dokonca minister silového rezortu. To sú tie malé signály do priestoru, ktoré nám svojou okamžitou neškodnosťou ani neškodia, ale v konečnom dôsledku aj vďaka nim si dnes žijeme tak utešene a veru aj pekne.

Lenže teraz naozaj neviem, načo mi bude Kaliňák bez Fica. Komu sa bude pchať,… teda vlastne, budú jeho vtipy aj teraz zábavné? Vyhodím aj jeho.

Marek Maďarič pôsobí na pódiu dojmom príjemného slušáka. Ako vieme, my starší a aj skúsenejší, toto nie je práve to najdôležitejšie pre úspech u žien. Aj jeho vtipy sú podobné. Asi ho vyhodím tiež. Ba si myslím, že ho to možno aj poteší, že sa mu trochu uľaví. On je živým dôkazom, že ak je niekto ministrom kultúry, neznamená to, že bude aj dobrým umelcom, alebo aspoň zabávačom. Samozrejme, platí to aj naopak. Nie každý dobrý umelec môže byť aj ministrom kultúry a nie každý umelec vie presne povedať, ako by mal minister kultúry vyzerať a čo by vlastne mal riešiť.

Takže nakoniec som všetkých starých humoristov vlastne vyhodil a môžem navrhnúť nových. Horšie je, že som vyhodil aj hlavných sponzorov programu a vlastne sa mi zosypala celá produkcia osláv a nemá mi to kto zaplatiť.

Tak toto je vážnejší kultúrny problém ako to, či sa našim ženám páči, alebo nepáči Marian Varga.

A tak ma napadlo, že vyhodím z hľadiska aj všetky ficoidné voličky Smeru. Čitateľ mi iste láskavo odpustí tento termín.  Z dôvodu vlastnej lenivosti a pohodlnosti, som si ho požičal z našich mienkotvorných médií a múdrych diskusií demokratov na internete. Takže vyhodím hlúpe ficoidné voličky Smeru a navozím do domov kultúry z celého Slovenska múdre voličky  OĽANO, SAS a Sme rodina – Boris Kollár.

Aj financovanie programu som tým vyriešil. Len nesmiem zabudnúť na zásadnú zmenu. Už si to aj značím na papier. Miesto červených karafiátov kúpiť biele ruže!

A jednou ranou zabijem dve muchy, to mám v živote najradšej. Zrazu mám aj nových humoristov aj peniaze na celé to divadlo.

Boris Kollár je jasný, ten má u žien úspech. Hádam to bude fungovať aj na pódiu a nebude taký nemastný neslaný ako v televíznych diskusiách, kde dokoliečka hovorí tie isté zaklínacie mantry. To mu pri skúšaní programu vysvetlím, lebo ináč by nám ženy hromadne odchádzali na WC aby si upravili makeup a skontrolovali, či sa im trochu nepohli blúzky či svetríky. Takéto vizuálne nevhodné vstúpenie múdrych žien do demokratických osláv MDŽ by si ikona, a nebojím sa povedať, aj stálica a šedá eminencia modernej pravicovej ženskej politiky, jedna z líderiek  študentského hnutia a asi aj VPN, a vôbec, novembrových udalostí, a súčasne, do poslednej chvíle uvedomelá, vysoká funkcionárka socialistického zväzu mládeže, by im iste, ba skoro určite,  neodpustila.

Igor Matovič by mohol na pódiu urobiť ďalšiu svoju tlačovku. Jednak v tom už má celkom slušnú prax, veď nič iné ani nerobí a jednak, zase nič nové nepovie, ale povie to aspoň precítene a z úprimného srdca, ako sme si už zvykli, takže ženy to hádam veľmi neznechutí. A možno ho ešte poprosím, aby si zoznam zlodejov, nepriateľov, zradcov a hadov tohto štátu nechal na iné vystúpenie. V hľadisku sú len múdre ženy, voličky  opozície a dá sa teda predpokladať, že si to už hádam pomaly aj pamätajú.

Vo svojom vystúpení by Igor Matovič prítomným ženám pripomenul a zdôraznil, že všetky politické strany na Slovensku o právach žien síce hovoria, ale jeho hnutie OĽANO je jediné, ktoré preto aj niečo naozaj robí. „Jedine na našej kandidátke snov bola žena na prvom mieste. Áno, bola to Veronika Remišová“ , deklaruje precítene a presvedčivo.

V sále znie nadšený potlesk, a Igor Matovič skrátka  ide – jedine naše hnutie OĽANO postavilo v ostatných voľbách do VUC na prvé miesto ženu, ostané strany len o rovnoprávnom postavení žien mudrujú, zatiaľ čo mi konáme. A nielen to, ona tie voľby aj vyhrala a porazili sme Ficovho zlodeja. Predsedníčkou žilinského samosprávneho kraja je naša aj vaša Erika Jurinová. Odteraz už bude v žilinskom kraji ako nebolo. Splnil sa sen všetkých slušných ľudí konečne vyhnať Ficových zlodejov a dosadiť tam našich, vysokokvalifikovaných, odborne zdatných ľudí. Ale to nestačí!

Nestačí! Nestačí! Nestačí! – skandujú prítomné ženy.

My sme sa rozhodli v budúcich voľbách za prezidenta tejto republiky postaviť na kandidátku jednu z vás! Obrovský aplaus.

Presnejšie, hneď dve z vás. Veroniku Remišovú a Luciu Ďuriš Nicholsonovú.

Igor Matovič sa od dojatia celý trasie. Rišo, zober to za mňa, ja už nemôžem, vraví trasľavým, dojatým hlasom.

Nastúpi Richard Sulík, politik, ktorý dosiahol významné úspechy aj v zahraničí. Treba tento úspech ponúknuť našim ženám.

Ešte si veru pamätáme, ako to odvážne natrel Schulcovi v nemeckej televízii, ako to ospevovali niektorí mienkotvorní novinári. Ako citovali nadšené reakcie nemeckých divákov na sociálnej sieti, vraj by Sulík mohol byť nemeckým prezidentom. A Richard Sulík im, jemu vlastným skromným štýlom sľúbil, že sa bude v budúcnosti ešte viac venovať situácii v Nemecku, podľa toho  ako mu to dovolia pomery a situácia na Slovensku.

Nie žeby som mu nebodaj jeho úspech závidel, práve naopak. Ja mu ho prajem. Kiežby aj ostatní naši vrcholoví politici dosiahli podobné medzinárodné renomé.

Zbalili by sme im kufríky a s veľkou slávou a poďakovaním by sme ich všetkých poslali kadeľahšie, nech si prezidentujú, premiérujú, alebo aspoň ministrujú hoci kde, ale hlavne čo najďalej od nás.

A na ich miesto by mohli konečne prísť noví rozhľadení politici, ktorí nielen vedia čo si s týmto marazmom počať, ale majú aj jasnú a konkrétnu víziu ako to dosiahnuť.

Len preboha, nech to nie sú naše zlaté deti z mítingov, ktoré včera zmaturovali a podaktorí úspešne študujú aj ďalej a popri tom ešte stíhajú organizovať mítingy, nech to nie sú ani ich staršie kolegine maturantky, hoci aj majú bohatú prax ako podpredsedníčky parlamentu, nech to nie sú ani skúsené analytičky ako Veronika Remišová.

Teraz som sa dobre zamotal. Naši politici bez ohľadu na ochranné sfarbenie úspešne vyhnali zo scény všetkých, ktorí by to nebodaj možno aj vedeli realizovať. Ale bohužiaľ, z rôznych dôvodov nechcú.

Vo firmách okamžite riešime manažéra, ktorý  svojim riadením spôsobuje odchod najlepších ľudí z firmy. Ba, čuduj sa svete, aj nová ministerka zdravotníctva vraj teraz rieši podobného riaditeľa onkologického ústavu.

A kedy budeme riešiť, brať na zodpovednosť,  vrcholových politikov, ktorí zo scény vyhnali všetkých odborníkov  a zdá sa, že noví sa tam hromadne vôbec nehlásia? Jeden osamelý minister Kažimír, a prípadne nejaká ďalšia výnimka, túto nelichotivú štatistiku veru nepokaží.

No a naša zlatá mládež z organizačných výborov a mimovládiek má úplne iné starosti. Budú chodiť po školách a učiť za štátne a možno aj Sorošove peniaze mladých ľudí kritickému mysleniu. Sympatické pekné mladé ženy nám budú prednášať o potrebe lídrov na Slovensku. Budú takýchto lídrov sami aj vychovávať.

Všetko ide dobrým smerom.

Čaká nás šťastnejšia a krajšia budúcnosť na večné časy a nikdy inak.

Ani by som nepovedal, aká to môže byť fuška, v tomto našom milom štáte vymyslieť čo i len také oslavy MDŽ.

Veru. To nie je med lízať, ako hovorí postavička z jedného, Michalom Hudákom, skvele podaného vtipu.

O rok sa vidíme na konečne slobodných demokratických oslavách MDŽ.