jabrezina

Uplynulé dni  priniesli množstvo dôležitých udalostí celosvetového významu, ktorých dosah a význam ešte hádam ani nevieme odhadnúť. Určite k nim patrí pokus o vraždu dvojitého ruského agenta Skripaľa a jeho dcéry vo Veľkej Británii a posledný útok v meste Dúmá pri Damasku v Sýrii. Obe tragické udalosti spája údajné použitie bojových chemických látok, obe sú prepojené cez Rusko. V prvom prípade je hlavným podozrivým Rusko, v druhom prípade je vinný Bašár Asad a Sýria. No a hlavným spojencom Asada a jeho režimu je …hádajte kto. Rusko. A obe udalosti spája aj to, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa to stalo práve takto.

Hneď v úvode sa priznám, že tajomný  telefonát dcéry agenta Skripaľa nebol so mnou, takže nejaké super novinky asi neodhalím. A s mimovládnymi organizáciami v Sýrii, ktoré tento hrozný chemický útok odhalili a zverejnili, tiež nie som v kontakte.

Potešilo ma a upokojilo, že podľa spojencov – USA, Veľká Británia a Francúzsko, ktorí „previedli koordinovaný preventívny vojenský úder na Sýriu“ tu v žiadnom prípade nejde o nejakú eskaláciu napätia v tejto oblasti. Je to len akési varovanie, či výstraha pred ďalším používaním chemických zbraní režimom Bašára Asada proti civilnému obyvateľstvu tejto, tak ťažko skúšanej krajiny. To sa mi naozaj uľavilo. Že sa ešte žiadnou oficiálne menovanou medzinárodnou odbornou komisiou zatiaľ nielenže nepotvrdilo použitie chemických zbraní, ale už vôbec nie ich použitie sýrskym režimom, je asi detail.

Podstatná je tu, ako to už býva v takýchto situáciách viera.

A ja verím prezidentovi USA Donaldovi Trumpovi. Jednak preto, že USA sú  jediný skutočný a nepretržitý strážca demokracie všade vo svete,  jednak preto, že nikdy neklamú a vždy majú pravdu. A aby som nezabudol. Lebo nás všetkých – to jest černoškov, arabov, indiánov, žltých ázijcov, ale aj nás, beloškov z Európskej Únie radi zachraňujú a majú nás veľmi radi.

„Nemali by ste byť partnermi so zvieracím plynovým vrahom, ktorý zabíja vlastných ľudí a užíva si to,“ radil Trump Moskve, narážajúc na sýrskeho prezidenta Bašára Asada. 

Už len ten samotný diplomatický štýl prvého diplomata sveta ma zaujal. Jeho nespochybniteľné literárne kvality.

A komunikácia s Ruskom a Putinom cez Twitter a sociálne siete je tiež prejavom modernosti a pokrokovosti amerického prezidenta.

Aspoň môžeme konečne aj my občania vidieť do vysokej politiky. Konečne môžeme byť pri tom. Konečne je politika naozaj vec verejná. Konečne je politika pre občanov.

Verím americkému prezidentovi, tak ako som mu veril, že je potrebná vojna v Iraku, lebo vyvíja a vlastní zbrane hromadného ničenia, ktoré priamo ohrozujú nielen demokraciu, ale dokonca aj podstatu európskej civilizácie.

Že sa po páde režimu Saddáma Husajna v Iraku žiadne nenašli? To je detail. Kto by sa tým zaoberal.

Úžasná bola aj arabská jar a všetky tie ľudové povstania v arabskom svete. Tá spontánna túžba národov oslobodiť sa z útlaku nedemokratických režimov.

Najviac sa mi páčilo spontánne arabskojarové ľudové povstanie v Líbyi, ktoré nastolilo v krajine vytúženú demokraciu. Nielenže majú konečne demokratickú vládu, ale majú ich hneď dve / niektoré pramene uvádzajú až tri / a občan si slobodne môže vybrať, ktorú uznáva. Pravda, má to malý háčik. Nech si vyberie hociktorú, vždy je v očiach tej druhej vlády  nepriateľ. Ale tak to už v demokracii chodí. Človek musí niesť svoj podiel zodpovednosti za svoje slobodné rozhodnutia.

Oceňujem tiež humanitárnu pomoc, ktorú USA a štáty NATO poskytli civilnému obyvateľstvu svojim bombardovaním významných miest krajiny.

A propo, boli už sadistickí vrahovia zlého diktátora postavení pred medzinárodný súd či nebodaj odsúdení?  Á, zabudol som. To bol len diktátor. A revolúcia bola demokratická.

A propo, už splatili svoje dlhy za ropu USA a najbohatšie krajiny EU Líbyi? Á zabudol som. Humanitárna pomoc obyvateľstvu bombardovaním najväčších miest tiež niečo stála.

A propo, už sprivatizovali v Líbyi ropný priemysel, pretože, ako dobre vie hocijaký pravicový zväzák, všetko čo je štátne nefunguje a treba to sprivatizovať. Čo na tom, že ropný priemysel v Líbyi nielen že umožnil utešene zbohatnúť diktátorovi a jeho rodine, ale aj občania Líbye mali slušnú životnú úroveň.

Čo tam potom. Hlavne, že je v Líbyi konečne demokracia a ľudia z krajiny a cez ňu môžu slobodne utekať do utečeneckých táborov v Európe. Preplnenými člnmi cez more. A keď sa kde tu nejaký čln prevráti a potopí, na pomoc pribehnú vždy ochotní členovia nejakej mimovládnej organizácie. Niet nad to, keď môže ušľachtilý biely Európan zachrániť z mora nejakého topiaceho černoška alebo araba. A urobiť dobrý skutok.

Pred rokom, či dvomi som čítal veľmi zaujímavý rozhovor s nositeľmi Nobelovej ceny za mier. Boli to traja predstavitelia nového režimu v Tunise. Cenu dostali za to, že sa dokázali dohodnúť na novej vláde bez zbytočnej občianskej vojny a krviprelievania.

Novinár im položil sugestívnu otázku – takticky mieriacu k ich genialite, ako to mohli dokázať. Už stačilo len akože skromne čo to povedať o svojich zásluhách.

Ich odpoveď bola z tohto aspektu naozaj zaujímavá. Vraj seba a svoju spoluprácu nepokladajú za nič mimoriadne. Len mali šťastie. Tunisko nie je bohatá krajina, nevlastnia ropu a tak sa o nich svet vôbec nezaujímal a ani im nikto nepomáhal. To je podľa nich celý princíp základu ich mierovej a pokojnej spolupráce.

A tak teraz neviem, či tú Nobelovu cenu za mier dostali zaslúžene. Či ju nemali dostať USA a bohaté krajiny Európskej Únie za to, že ich nechali na pokoji a nemiešali sa do ich krajiny, tak ako to majú vo zvyku.

A tak teraz neviem, či by sa tento model nedal uplatniť aj v iných krajinách. Či by sme nemali ovešať prezidentov  USA Nobelovými cenami za mier vždy, keď nechajú občanov nejakej cudzej, hoci aj zaostalej krajiny, aby si sami rozhodli v akom štáte chcú žiť. Ba sa mi vidí, že by to hádam aj bolo demokratické. A zasahovať mocensky v iných krajinách by sa mohlo jedine pod vlajkou a súhlasom OSN, samozrejme nie dodatočným, v  ojedinelých a jednoznačne preukázaných prípadoch diktatúry, keď diktátor utláča vlastné obyvateľstvo, používa proti nemu vojsko, políciu či nebodaj sa zúčastňuje na reálnej genocíde nejakej menšiny v štáte.

No ale poďme späť k realite. USA sa určite kvôli nejakej smiešnej Nobelovej cene za mier svojho mierového poslania kdekoľvek vo svete len tak ľahko nevzdajú.

Poďme k našim chemickým útokom.

Naozaj po mne niekto chce aby som uveril, a dôkazy zatiaľ nie sú žiadne, rozhodne sú minimálne predmetom utajenia, že Rusko a Putin sa pokúsili zavraždiť svojho dvojitého agenta, zradcu vlasti, tesne pred voľbami ruského prezidenta? Pred voľbami, ktoré mal podľa všetkých prieskumov vyhrať Putin s náskokom o akom sa našim politikom ba ani prezidentovi ani nesníva? A tie voľby takto presvedčivo naozaj aj vyhral. Nám sa to môže tak nanajvýš páčiť, alebo nemusí. Ale je to vôľa občanov Ruska a my do toho naozaj nemáme čo hovoriť. My by sme to mali len slušne zobrať na vedomie. A nie sa pretekať v tom, kto je odvážnejší a Putinovi ku víťazstvu nepoblahoželá. Blahoželanie k víťazstvu vo voľbách  je, mimochodom prejavom elementárnej slušnosti v politike. Keď už sme tu mali mítingy Za slušné Slovensko, prečo toľko zlostných komentárov k výsledku volieb, ktoré prebehli štandardne.

Ale pripusťme, že Rusko naozaj chcelo zabiť svojho bývalého agenta. Prečo potom použili nebezpečný jed, ku ktorému malo prístup okrem nich len niekoľko štátov vo svete a aj tie sa hneď kategoricky ohradili, žeby s tým mali niečo spoločné. Prečo potenciálny vrah takto amatérsky zúži okruh podozrivých, až nakoniec ostane v sieti zamotaný len sám?

Prečo ich nedalo Rusko zastreliť bez problémov nejakým profesionálom, ktorý použije pištoľ, ktorú má v USA hocijaký mladý muž a veľká Británia by mohla mudrovať nad tým, že je to pištoľ určite z Ruska.

Prečo Skripaľovi nepovolili návrat do Ruska, keď o to vraj sám žiadal. Tam mohli z neho za odmenu vytiahnuť informácie o svojich protivníkoch a potom ho mohli, ak by ešte mali záujem, kľudne nechať, nech dostane trebárs defekt na diaľnici alebo šmyk na zamrznutej sibírskej ceste . A nikto by ani nepípol. A teraz takýto škandál a navyše to obete aj prežijú.

Tak tomu naozaj nerozumiem. A to som len amatér. V živote som nepracoval ako špión, nemám na to vlohy, ani som nikoho na objednávku nezabil. Ale takto by som na to veru nešiel.

Podobné nejasnosti mám aj v prípade chemického útoku v Sýrii. Prečo by to Bášar Asad robil. Teraz po toľkých rokoch nezmyselnej a krutej vojny, keď má definitívne víťazstvo konečne na dosah. Že sa na to príde, to predsa musel vedieť. Čo mu stálo za toto ani nie riziko, ale rovno istotu medzinárodného odsúdenia.

Iba ak by to bolo úplne ináč.

Iba ak by pred útokom chemickými zbraňami zavolal Asad svojmu spojencovi Vladimírovi Putinovi a pýtal sa ho, čo si o tom myslí. / ináč výhradu, že Rusko nedokázalo zabrániť svojmu spojencovi Sýrii použiť chemické zbrane, povedal aj americký prezident. A ja americkému prezidentovi verím. /

Rozhovor podľa mňa prebehol asi takto.

Dobrý deň pán Putin. Chcel by som použiť bojové chemické zbrane proti deťom a starým. Tak čo vy na to? / geniálny klasik nášho humoru mi iste prepáči, že som ho citoval /

Zdravím Vás Bášar Asad. Myslím, že je to výborný nápad. My sme nedávno použili chemickú bojovú látku vo Veľkej Británii proti našim dvom občanom. A viete aký to malo úžasný ohlas vo svete?

Naozaj Vladimír Vladimírovič?

Pravdaže. A koľko očakávate obetí?

Čo ja viem. Možno aj sto.

To je výborné. Veď si len zoberte, kde sme to dotiahli my. A to sme mali len dvoch zasiahnutých, a aj tí, zdá sa, že prežijú. Vy pri svojich obetiach budete vo všetkých novinách. Možno Vás dá Štefan Hríb vo svojom Týždni aj na obálku. To je taký významný časopis na Slovensku.  A humanitárne mimovládky vás zasypú potravinami, oblečením, liekmi, že nebudete vedieť čo s tým. Antibiotík budete mať toľko, že s nimi môžete kŕmiť aj ťavy.

Tak vy myslíte …?

Ale určite milý Bášar. Len do toho.

Takto nejako to podľa mňa mohlo byť.

Lebo ja americkému prezidentovi verím.

Aj keď môj obľúbený detektív Hercule Poirot zase hovorí, že neznáša amerických detektívov.

Lebo najprv strieľajú a až potom sa pýtajú.

Tak teraz neviem.