jabrezina

/ malá úvaha o MDŽ, manifestáciách za slušnosť a povrchnosti v nás /

Cestoval som nedávno autobusom, ba už viem, bolo to presne 8. Marca, na MDŽ a za mnou sedel mladý manželský pár. Ona mala na kolenách malého syna. Sedeli za mnou a ja som nechtiac počúval ich rozhovor. Hovorili priamo ku mne, takže som dobre rozumel každé slovo. Rozprávali o MDŽ. – veď to sú len také staré komunistické sviatky a Fico si z nich urobil svoju každoročnú predvolebnú kampaň. Zvážajú tam svoje ficovoličky a rozprávajú nudné vtipy. Otrasné. –

Mal som iný názor a priznám sa, že som sa v tej chvíli cítil ako taký trkvas vymiesený zo zle vykysnutého cesta zo zmesi komunistickej a smeráckej, trochu už zatuchnutej múky.

Doma som chvíľu rozmýšľal ako to vlastne je, prečo dnešní mladí, tak ľahko rozmýšľajú v rôznych zjednodušeniach, ako je možné, že sú v mnohých ohľadoch oveľa múdrejší ako my a v iných zase nekonečne povrchní.

Uvedomil som si, že títo mladí, a možno ich je viac, pokladajú MDŽ za komunistický sviatok, za akýsi prihlúply relikt čias minulých. Prekvapilo ma, že nič nevedia o tom, alebo už zabudli, ako sviatok vlastne vznikol. Že už dávno zabudli, že je to oficiálne uznávaný sviatok OSN na pamiatku žien, ktoré niekedy na začiatku dvadsiateho storočia  štrajkovali v Chicagu, neskôr v Petrohrade, ešte pred revolúciou, a potom  v ďalších mestách Európy. Štrajkovali za skrátenie pracovného času, volebné právo pre ženy, zlepšenie ich postavenia.

Iste, za socializmu sa oslavy MDŽ temer inštitucionalizovali, zformalizovali. Podniky  kupovali hromadne kvety svojim pracovníčkam, odbory organizovali rôzne kultúrne podujatia, ktoré naozaj neboli svojou úrovňou ďaleko od tých dnešných Ficových osláv.

Ešte si pamätám ako kolovala ľudová múdrosť, že MDŽ oslavujú muži a ženy bežia domov k deťom. A ako na každej ľudovej múdrosti, tak aj na tejto bolo aj kus pravdy. Iná vec je, ako sa na tom podieľali zlí komunisti a ako my, vzorní manželia.

Pokiaľ ma pamäť neklame, u nás nemusela moja manželka v tento deň nikdy bežať ovešaná nákupnými taškami pre deti do jasiel, či škôlky. Bol som to ja, kto tam šiel. Rovnako aj pri všetkých jej stretnutiach s priateľkami. Nepamätám si tiež, žeby ženy rozhorčene vracali podnikové kvety, ba skoro sa mi vidí, že ich pozornosť aj potešila. Rovnako káva a zákusok v kancelárii u vedúceho, či v zasadačke odborov.

Dnešní mladí majú tieto sviatky na háku. Nemám problém to pochopiť, ale predsa len mi nedá v kontexte nedávnych odvážnych manifestácií za slušnosť v tomto štáte a v politike, prejaviť úprimný údiv nad tým, že si naše zlaté deti, ktoré dotiahnu novembrovú revolúciu  do šťastného konca vôbec nevážia pamiatku na ženy, ktoré pred viac ako sto rokmi rovnako vyšli do ulíc, aby bojovali za svoje práva.

Udivuje ma to o to viac, že tie ženy, vtedy dávno pri svojich protestoch prejavili asi tisíckrát viac odvahy, ako dnešní mladí pri týchto manifestáciách, či zhromaždeniach.

A to nás nezávislé demokratické média kŕmia sladkými limonádami o ich odvahe. Predpokladám, že fotografia z prvej manifestácie, ako sa budúca mladá mamička drží pri prejave za ruku s manželom, obletela celý svet. Možno aj dva krát. / ďakujem Bohu, že som to videl, lebo to si človek len tak ľahko nevymyslí. /

Rozmýšľal som, ako je možné, že nevedia , že keby nebolo tých žien – na ich pamiatku sa slávi MDŽ – žeby možno nikdy nevyštudovali vysokú školu / pravda, ak by ich rodičia neboli pekne bohatí, ale takých u nás zase až tak veľa nikdy nebolo, najbohatšie obdobie máme dnes /.

Kto vie, či by sa manžel tej mladej spolucestujúcej,  snažil vytvárať jej podmienky pre jej vlastné pracovné uplatnenie, pre plnohodnotný rozvoj jej osobnosti, keďže sám má náročnú, zodpovednú a veru aj vyčerpávajúcu prácu. Bol by taký osvietený?  Ak áno, ostalo by mu ešte dosť energie, aby zápasil aj so spoločenskými stereotypmi a predsudkami, aby bol tŕňom v oku ostaným mužom? Alebo by svojej žene dohovoril, žeby jej prípadne to vyšívanie /čo na tom, že má možno hlboký odpor ku vyšívaniu a v živote nič nevyšila, tak ako väčšina dnešných mladých žien / a čaj s kamarátkami v stredu o piatej mohli stačiť.

Pravda, ak by boli príslušníkmi aspoň strednej vrstvy. Pokiaľ nie, riešili by úplne iné problémy.

Udivuje ma táto odtrhnutosť od koreňov, z ktorých pochádzame. Akoby tu pred nami nikdy nič nebolo.

Akoby tu boli mobil a SMS ky odjakživa.

Udivuje ma, že naše dnešné zlaté deti, táto naša revolučná temer spása, ktorá je našou nádejou, že po otcoch dotiahnu oni november do konca, dokonca je to ich povinnosť, ako precítene povedal jeden z našich veľkých umelcov, udivuje ma, že nevie nič o svojich revolučných predchodcoch, nieto, žeby si ich odkaz či pamiatku nebodaj vážila.

Udivuje ma, že si vôbec neuvedomujú, že ani Lucia Ďuriš Nicholsonová by bez tých žien asi nebola v parlamente a už vôbec nie jeho podpredsedníčkou.

Ani zlý Danko by ju nemohol šikanovať svojim mužským chrapúňstvom a nadradenosťou, keď sa jej pýtal ako si predstavuje svoju prácu v parlamente, keď už bude mamičkou. Ani naše skvelé demokratické média by nemali svoju tému – zase sa môžu niekoho utláčaného  zastať, zvlášť keď je z opozície, pravda. Čo na tom, že túto otázku dennodenne kladú všetci manažéri svojim pracovníčkam s cieľom dohodnúť sa na forme ďalšej spolupráce, aby tým firma netrpela a aby aj mladá mamička mala v rámci možností primerané podmienky pre prácu. Ja sám som takýchto rozhovorov absolvoval v práci mnoho. Vďaka Bohu, žiadna z mamičiek ma nevykričala na FB svojim rozhorčeným FB priateľom. Ba mi ešte aj poďakovali za záujem a dohodnuté podmienky spolupráce.

A, domnievam sa, že by sa pani poslankyni nemohol zlý Danko ani vyhrážať násilím, keďže by v parlamente ako žena nebola. Ešte šťastie, že tam máme galantného, a po poslednej devalvácii odvahy, veru aj odvážneho poslanca pána Galka. Veru neviem, neviem akoby to dopadlo. / pre čitateľov, ktorí dobre vedia aká je tá správna cesta ku krajším zajtrajškom na večné časy a  nikdy inak, podotýkam, že som nikdy nevolil ani Danka ani SNS. Len si jednoducho myslím, že pani Nicholsonová klame, aby mala ďalšiu tému. Predsa len, v televízii sme ju už nevideli asi dva dni. Alebo je možno len hysterická a hlúpa. Alebo aj aj. V princípe mi to je úplne jedno, až na jednu maličkosť. Aké nehorázne peniaze za takúto vysokokvalifikovanú zákonodarnú prácu platíme my občania. Ale o tom nám naši mienkotvorní, či nebodaj investigatívni novinári nenapíšu ani vetu.

Lucia Ďuriš Nicholsonová v jednej, naozaj skvelej debate v našich médiách – myslím, že to moderovala jedna z ikon pravicovej žurnalistiky – Monika Tódová,  – malá odbočka – boli tam samé emancipované úspešné ženy, političky z opozície. Myslím, že ani takáto, čisto ženská debata političiek,  by bez našich zabudnutých amerických a iných žien nebola možná – tak v tejto debate naša milá poslankiňa povedala, že keby občania dali výzvu, aby kandidovala v budúcich voľbách za prezidenta, že je pripravená túto výzvu prijať. Pani politička Jurinová uviedla prípadnú ďalšiu, rovnako skvelú kandidátku za prezidenta – Veroniku Remišovú.

Nuž, máme sa na čo tešiť. Zdá sa, že nás Pán Boh ešte dosť nevytrestal.

A pokiaľ ide o kandidatúru pani Nicholsonovej. Nemusí mať obavy. Po udalostiach posledných týždňov stačí, aby si dala dobrú kávu so svojim straníckym šéfom, môže pri tom asistovať aj pán poslanec Galko a keby to ešte na dôvažok filmoval Eugen Korda z Týždňa, tak by výzva občanov Slovenska bola na svete. Dokonca, hneď aj s jej prijatím dlho rozmýšľajúcej a váhajúcej Lucie Ďuriš Nicholsonovej. Nakoniec by však jej zmysel pre povinnosť slúžiť občanom a vrodená zodpovednosť voči  občanom v tejto ťažkej chvíli zvíťazila.

Toľko malý exkurz na tému mať či nemať, oslavovať či neoslavovať MDŽ.

A ako by mali vyzerať mnou navrhnuté demokratické oslavy MDŽ?

O tom čítajte v budúcom veselom blogu.