jabrezina

Na november 89 sa všetci odvolávajú, pripomínajú si jeho pamiatku. Časť spoločnosti ho nekriticky velebí – a ja tuším prečo. Iná časť ho, naopak kritizuje a kde tu si myslím, že nie až tak objektívne. Obe skupiny spoločnosti sa zhodujú v jednom – hovoria o novembri 89 ako o nejakej posvätnej ikone, ktorú nemožno zvesiť zo slávnostného piedestálu. To čo sa udialo v novembri je niečo úžasné, diskutéri na sociálnych sieťach sa chvália, že odvážne štrngali na námestí kľúčmi, položili sme základy demokracie. A ak tu aj nie je niečo úplne ideálne, tak je to len akási chybička v systéme, niečo, čo ušlo našej pozornosti a je len otázkou času, keď bude všetko ok.

Druhá strana si zase myslí, že odkaz novembra bol znehodnotený,  že nás niekto, ak nie rovno oklamal, tak určite aspoň sklamal. Za toto sme určite neštrngali odvážne kľúčmi na námestiach v novembri.

Obe strany sa zhodujú v tom, že november je pre nich niečo ako posvätná krava, ktorú teraz budeme naveky dojiť.

Domnievam sa, že sa po novembri 89 u nás nepokazilo vôbec nič, nikto nás neoklamal. Všetko, čo sa nám dnes prípadne nepáči, sme usilovne začali budovať hneď na začiatku. Základné kamene marazmu, v ktorom žijeme dnes, sme plný revolučného nadšenia kládli hneď v prvých týždňoch či mesiacoch po novembri.

Chcel by som na tomto mieste upokojiť čitateľov, ktorý potrebujú vedieť na ktorej strane stojím, aby vedeli podľa toho zaujať stanovisko k môjmu textu, aby jasne a zreteľne vedeli, či stojím na správnej strane, alebo na nesprávnej, pretože od toho sa odvíja napríklad aj to, či môžem niekoho dehonestovať – môžem od vidím do nevidím, môžem používať aj vulgárne slová, môžem vytvárať zoznamy politikov, ktorých meno sa nevyslovuje, ak vyznávam pravdu, lebo o pravde sa nediskutuje. Pravda, ak stojím na strane zla, tam už nemôžem použiť ani len iróniu, kdeže, božechráň. A ešte ak nemám v malíčku kompletné zobrané spisy hlúpostí nejakého Naďa, tak to už je fakt vrchol.

Spomeňme si len, že žijeme v štáte, kde polovica obyvateľov, tých, ktorí nie sú zaočkovaní, by mala kvičať ako svine na bitúnku, každého Smeráka by sme mali na ulici dehumanizovať, kde časť obyvateľov krajiny sú opice a orangutani či čo – výroky demokratických ministrov – a oproti tomu, povedzme výrok poslanca Tarabu, ktorý prerazil najhlbšie dno, hlbšie sa už klesnúť ani nedá. A čože hrozné to povedal v súvislosti s našou pani prezidentkou? Na sociálnych sieťach napísal, zdá sa, že už máme novú nádejnú modelku.  A útlocitná pani prezidentka Zuzana Čaputová, ktorej nevadí kvičanie ľudí na bitúnku, ktorej nevadí, že by mali kvičať ako svine, sa pri slovách o novej mladej modelke napaprčí  do nedoziernych výšin. Spomeňme si, ako poslanec Blaha hecoval priaznivcov SMERu na mítingu v Nitre, že prezidentka je americká …. – potom, čo mu súdnym príkazom zakázali tento jeho hodnotiaci výrok verejne vravieť. Pozrel som si dve videá z mítingu – bolo to tam počuť. Ale len na dvoch ďalších, z iných videí, nebolo dobre rozumieť. Kľudne to mohlo mať obidva výrazy. Hodnotiaci aj vulgárny. Navyše som ich počúval až po vzniku celej aféry a v pohode pri obrazovke počítača. Bez nej, bez aféry by som asi videá prešiel úplne bez povšimnutia. A videá, kde som vulgarizmy počul a rozumel, neboli z oficiálnej kamery usporiadateľa, teda z pódia, z pohľadu rečníkov na tribúne, ale amatérske, natáčané uprostred davu. K tomu si pripočítajme celkovú atmosféru mítingu. Blaha sa cítil ako veľký revolucionár, užíval si svojich päť minút slávy, domnievam sa, že počul to, k čomu ľudí hecoval. V tom je podľa mňa aj dôvod prečo sa mladý Kaliňák, či Beňová ospravedlnili pani prezidentke až na druhý deň, až po vypočutí videí. Pretože aj oni počuli na pódiu to čo počuli, alebo chceli počuť. A rozoberať primitívov v dave sa mi fakt nechce.

Takže, aby som upokojil svojich čitateľov, poviem rovno, že som chodil na mítingy, dokonca som zo dvakrát aj vystúpil na tribúne v našom okresnom meste,  20. novembra v práci, to ešte neboli žiadne mítingy, nás redaktorov a vedúcich pracovníkov a komunistov nahnali do zasadačky vedenia, zasadačka bola plná , aby sme podporili Jakeša a odsúdili nezodpovedných študentov. Bol som jediný, kto vystúpil proti a jediný, kto aj hlasoval proti. Ostatní kolegovia so sklopenými hlavami podporili Jakeša.  Podobné zasadnutia sa organizovali v to ráno aj v iných organizáciách a podnikoch. Revoluční študenti ma pozvali na míting do Bratislavy na vysokoškolský internát Mladá Garda / ešte pred novembrom som tam vystupoval so svojim autorským  nedivadlom a naopak, ich študentskej recesistickej kapele som zorganizoval koncert v Martine /, ale tam som nakoniec nešiel, lebo presne v ten istý deň nám dovolili prísť na návštevu našej dcéry v kúpeľoch. A ja som usúdil, že návštevu našej malej dcéry, chorej na astmu, nevymením za nejaký revolučný míting.

A ešte, dodnes november 89 aj s manželkou hodnotíme ako najlepšiu spoločenskú udalosť v našom živote, ako veľké šťastie, že sme mohli byť pritom, a že sme sa toho dožili. Fakt, že sa nezadržateľne blížime k pokrokovému, progresívnemu kolapsu ekonomickému aj hodnotovému, ma ako doživotného optimistu, ktorý vyrastal v mladosti za socíku  na optimistickej literatúre Franza Kafku, ma zase hneď tak nerozhádže.

Stačí takto pre budúcu previerkovú komisiu?

Stačí toľko pre budúce poučenie z krízového vývoja?

Ak nie, trhnite si, milí pokrokoví politici nohou. Som už niekoľko rokov na dôchodku a hádam ma zo skupiny 1,3 milióna príživníkov nevyhodia. Príživníkov z práce nevyhadzovali ani komunisti.

Milí moji čitatelia, ak ste sa spolu so mnou trpezlivo dopracovali až sem, tak vám ďakujem a sľubujem, že vás bohato odmením. Teraz to už bude len lepšie a radostnejšie. Budeme si vravieť o najdokonalejšej revolúcii všetkých čias, budeme si vravieť, aké to bolo krásne a úžasné. Dokonca aj sneh padal v tých slávnych dňoch, teda aspoň u nás pod horami. Nie ako dnes.

Zľahka obídeme teóriu o tom, že revolúciu urobili komunisti a ŠTB. Fakt je, že v Prahe zabili nejakého študenta / podľa Slobodnej Európy / a potom vstal z mŕtvych. Fakt je, že študent zombie sa nevybral na okružnú púť po zemiach českých, aby zachraňoval dotykom ruky umierajúcich ľudí, ale miesto toho sa ukázalo, že je agentom ŠTB.

Je zrejmé, že určitým kruhom v komunistickej strane sa situácia v krajine nepáčila, chceli zmenu, chceli vymeniť Jakeša a možno aj ďalších. Trochu tej zmene na začiatku pomohli. Zaujímavá bola aj malá účasť disidentov na pochode, ale na druhej strane, bola to povolená akcia študentov a zväzákov, a tých oni veľmi nemuseli.

Ako to bol naozaj sa tak skoro nedozvieme. Ale som presvedčený, že tomu síce spočiatku pomohli, ale nakoniec sa im to vymklo z rúk. Myslím si však, pre všetkých vyznávačov ŠTB teórií, že ľudia boli na námestiach spontánne, že sa spočiatku aj trochu báli. Ak mám hovoriť za seba, tak po spomenutej schôdzi mi veru nebolo všetko jedno. To ticho, ktoré v zasadačke nastalo, napätie, keď som vystúpil proti – doložil som to aj svojou analýzou, ku ktorej som nemal žiadne fakty, lebo vtedy ešte žiadne neboli, bolo to naozaj len moje hodnotenie. Ten pocit, keď máte jediný ruku hore. A nedržíte v nej žiadne tromfy.

Ale sľúbil som vám odmenu, radostnú cestu ku krajším začiatkom.

Tuším, hneď v decembri vystúpil básnik Ľubomír Feldek so svojou iniciatívou, že slušní komunisti by mali zo strany vystúpiť. Myslel som, že ma vystrie. V mojej prozaickej knihe Spievanie Dospievanie z tých čias to hlavná postava knihy komentuje slovami:  Feldek sa asi musel v tých studených novembrových dňoch zblázniť.

Nie, že by som nejak extra túžil po prenasledovaní komunistov po novembri, zvlášť, keď som nevidel zásadný rozdiel medzi nimi a lojálnymi nekomunistami.

Len som nevidel žiadny dôvod padať do úžasu z niekoho, lebo vystúpil po novembri zo strany, keď už z nej aj tak hovno má. Tomu celonárodnému politickému orgazmu som fakt nerozumel.

Hneď nato sa komunisti, teda tí šikovnejší a vyššie postavení, producírovali v telkách a všetkým vysvetľovali ako zrazu precitli. A keď niekto náhodou nebol nikdy v strane, tak si pred telkou pripadal pri ich vystúpeniach ako taký, skoro až režimistický trkvas.

Marián Čalfa, prvý, akože nekomunistický predseda vlády, za socíku dokonca predseda komunistickej strany na úrade vlády, v telke vznešene mudroval, ako mu jeho dcéra a zlatí študenti vysvetlili, že socializmus stojí za hovno. Neviem, čo všetko mu naši zlatí študenti navraveli, ale v každom prípade stála za hovno tá relácia v telke.

Milí čitatelia, teraz by som zase trochu spomalil. Jednak je už noc a nie, že by sa mi už chcelo ísť spať, ale už sa mi veľmi nechce ďalej písať. A hlavne si myslím, že už toho máte možno dosť aj vy. Dajme si malú prestávku.

V ďalšej časti si povieme niečo radostné o tom, ako sa nám tu v dôsledku tejto Feldekovej iniciatívy žije dnes. Ako nás to ovplyvňuje ešte tridsať rokov po novembri.