jabrezina

Blíži sa 17. november a zo všetkých médií sa na mňa valia informácie o protivládnom proteste Dosť bolo Fica!. Z jednej strany ma naň volajú, a ak už aj celkom nesúhlasím úplne s opozíciou, mal by som sa vraj  zúčastniť hoci aj pre spomienku na november 89, keď som na námestí štrngal kľúčmi. Druhý tábor ma presviedča, že by som tam nemal ísť, nemal by som podporiť opozíciu, ktorá chce Slovensku len škodiť. A ak aj nie som úplne spokojný s koaličnou vládou Roberta Fica, mal by som to spraviť aspoň s úcty k pamiatke veľkého novembra.

A hlúpučký redaktor Sobotných dialógov kladie Ficovi zásadnú, a veru aj principiálnu otázku:

„ Pán premiér, čo chcete spraviť preto, aby sa v spoločnosti upokojila situácia?“

Premiér otvoril oči dokorán, celá tvár sa mu preteplila úsmevom, asi sa mu zdalo, že je doma v posteli a iba sa mu to sníva. Nesnívalo sa mu to. Slovenská mediálna realita je naozaj krajšia, duchaplnejšia a ružovejšia ako sen, na povrchu kopček voňajúcej šľahačky posypaný drobnými, sladkými orieškami nekonečného idiotizmu bez hraníc.

Bráško, také lahké nevíš?, myslel som si, počúvajúc normálnu, logickú odpoveď premiéra, ktorý sa bránil, že veď on je obeť, na neho spáchali atentát, o ňom vykrikuje opozícia na námestí Fico do basy! Dosť bolo Fica!

Bráško, také lahké nevíš?

1. Fico by mal anulovať výsledky slobodných, demokratických volieb a okamžite odstúpiť.
2. Najlepšie by bolo, keby úplne zmizol z verejného života a už nikdy viac nekandidoval vo voľbách.
3. Mal by tak úspešne zavŕšiť a dokončiť dielo významného literárneho barda, básnika z Levíc. / a propo. Nie je ešte náhodou zahrnuté jeho významné básnické dielo a život do povinného čítania na stredných školách? Čo do čerta robí minister Drucker? /
4. Takto by sa výrazne upokojila situácia v spoločnosti. Teda aspoň v jej pokrokovej, progresívnej časti. Tá druhá časť by dostala mokrým vechťom po ksichte. A právom. Aspoň by si konečne uvedomili v akom idiotskom štáte to žijeme, ako hlúpo sme volili a, že tu naozaj už nemáme koho voliť.
5. Či by toto naozaj prispelo ku upokojeniu situácie v spoločnosti, si dovolím pochybovať. To nechám na redaktora verejnoprávneho rozhlasu. Na mojom názore nezáleží. Ja som len príslušník skupiny 1,3 milióna príživníkov, dôchodcov v tejto spoločnosti, ako to múdro a veru aj hlboko filozoficky napísal bloger na SME a redaktori jasali nad ovocím, ktoré zasiali. Lebo ako hovorí Písmo sväté, podľa ovocia ich poznáš.

Ale redaktor sa nevzdal. Po Ficovej odpovedi prešiel k ďalšej, hlboko filozofickej otázke, ktorá  znepokojuje a neuveriteľne traumatizuje celú spoločnosť.

„ Pán premiér, pôjdete na besedu so stredoškolákmi na gymnázium v Poprade a viete už termín? „, takto odvážne zaťal demokratický redaktor priamo do živého. Že tú otázku ten rozhlasový truľo čítal priamo z papiera, ktorý videl nielen Fico, ale aj ja a všetci diváci pri telke, ma neprekvapilo. Nedávno iná demokratická hlupaňa z telky na tlačovke položila Ficovi otázku, ktorá začala slovami: Pán premiér, kolegovia mi práve poslali na vás otázku … myslel som, že padnem od smiechu zo stoličky. O to viac, že to, čo sa pýtala vasilisa premúdra z telky, rozprával Fico na tlačovke asi desať, možno pätnásť minút pred tým. Aj Fico bol zaskočený. On je už zvyknutý na všeličo, ale múdrosť progresívnych, pokrokových a demokratických médií zaskočí aj takého skúseného harcovníka ako on. Chvalabohu, že som nikdy nechcel ísť do politiky, lebo politikmi pohŕdam z celej duše / nevravím, žeby sa kde tu nenašla nejaká výnimka/. Keby som tam nebodaj zablúdil, ja by som Ficovu trpezlivosť s nekonečne hlúpymi a nevzdelanými novinárikmi z mienkotvorných médií určite nemal. Predbehol by som Fica ľavou zadnou. A odvážny novinárik z Reportérov bez hraníc, ktorý kdesi v Prahe mudroval nad tým, ako Fico ohrozuje demokraciu a slobodu médií, a označil ho tuším za predátora médií, či čo to bolo, a vraj to aj sám vymyslel – no teda toto! To by som na neho fakt nepovedal, že vie niečo vymyslieť. Ale lepšie aspoň niečo, ako vôbec nič. –  tento novinárik by žasol, čo by som o kvalitnej práci médií hovoril ja po štyridsiatich, celkom úspešných  rokoch na rôznych manažérskych postoch. Smutný by sa opíjal ako najdemokratickejší poslanec Šeliga počas lockdownu, krátko potom čo lockdown odhlasoval v parlamente pre naničhodný plebs na Slovensku, opíjal by sa nie u nejakého neposlušného nahnevaného krčmára niekde na zastrčenom bratislavskom sídlisku, nie, on by sa opíjal v elitnej bratislavskej intelektuálnej kaviarni Pod lampou u Štefana Hríba a spoločne by spomínali na zlaté časy, keď sa o nich tak pekne vyjadroval Robert Fico. Tento nový politik, dôchodca, ten už prerazil všetky demokratické dná, tak by ma komentovali. Kritizovať intelektuálnu elitu. Už len to nám chýba k šťastiu v našej slovenskej džamahírii. Lenže, kde zobrať ďalšieho básnika?

Ale poďme späť ku Popradu a k jeho celoslovensky významnej strednej škole. Na chodníku pred vchodom pred príchodom Fica, ktosi v noci namaľoval tolerantný, demokratický nápis

Fico je Putinov k…t., alebo možno Fico, ako ti chutí Putinov k…t

Nie, priatelia, nemusíte hneď škaredo závidieť. Nie je to street art na úrovni môjho obľúbeného Banksyho, ktorého výstavy som videl najprv v Barcelone a potom nedávno v galérii v Poprade,  nie je to ani street art  iného talentovaného výtvarníka. Škola na vyrezaní asfaltu pred vchodom a predaním tohto veľdiela nezarobí ani euro.

Nie, nie je to žiadny street art. Je to obyčajný primitívny výkrik progresívneho primitíva. A nič na tom nezmení ani skutočnosť, že s ním budú robiť rozhovory všetky naše demokratické médiá. A jeho mamička, ak ju niekde prizvú, sa bude pyšne tváriť akého má skvelého syna.

Tak toto sú najdôležitejšie témy pána redaktora. Teda, nie žeby neperlil aj o inom, ale už sa mi fakt nechce venovať pozornosť mladému mužovi s charizmou dreveného hojdacieho koníka, ktorý sa nevie hojdať, a tak ho odložili do kúta za skriňu, kde smutne celý deň pozoruje pavúka ako tká nové pavučiny. Ešte aj ten je užitočnejší ako on.

Môj obľúbenec Grohling prišiel prvý s nápadom vyhlásiť generálny štrajk. Nevadilo mi to ani trochu. Od tohto bývalého ministra školstva, alebo niekedy len poslanca, som ani raz nepočul návrh, ktorý by mal hlavu a pätu, ktorý by ma čo len trochu zaujal. Od autora plagiátu miesto diplomovej práce toho naozaj veľa nečakám. Vedel som, že je to absolútna hlúposť. Vedel som, že politik s jeho schopnosťami a charizmou nemá žiadnu šancu niečo také zrealizovať. O jednu hlúposť viac alebo menej u  politika  dobre plateného z našich peňazí, to je už jedno.

Spozornel som až vtedy, keď mu to povedal niekto inteligentnejší ako on. A zohnať takého pri úrovni nášho bývalého ministra školstva, ktorý bol zodpovedný za to, aby zmenil – reformoval školský systém tak, aby v ňom  vyrastali múdrejší žiaci a študenti – to si nevymýšľam, fakt to mal tento neúspešný podnikateľ a plagiátor na starosti. To je Slovensko. To nevymyslíš. A ak dobre dopadnú protesty proti Ficovi, tak bude možno ministrom znova. – takže zohnať niekoho inteligentnejšieho ako je Grohling nebol problém.

A tu vyrukoval tento politický velikán s originálnou myšlienkou. Zhruba na úrovni ministra školstva. Možno aj o niečo lepšou. Vraj sa môžeme zúčastniť generálneho štrajku aj symbolicky – napríklad prerušíme prácu vo firme, či úrade.

Geniálna myšlienka. To som už fakt dostal strach. Genialita spočíva v tom, že ktokoľvek v práci, ak ju preruší, napríklad si uvarí kávu, ktovie či tam nepatrí aj to, že si zamestnanec odbehne na WC, podporil tak jeho generálny štrajk. Že vo svete pri generálnom štrajku prestane fungovať doprava, zastanú fabriky, torzá áut vo fabrike  Volkswagen sa bezmocne hojdajú vo vetre na vysutých dopravníkoch, na pumpe vám nepredajú benzín, v reštaurácii, či bufete vám nedajú obed, nevyjde Denník N a Monika Tódová nebude so šarmom jej vlastným uvádzať po slovenských kultúrnych domoch nekonečne dôležitú besedu Zachráňme demokraciu, – teda, že v tej chvíli nebude demokraciu u nás nikto zachraňovať a defakto generálny štrajk síce vyhrá, ale demokracia u nás definitívne prehrá, lebo ju už nebude zachraňovať  ani Timur a jeho družina z denníka N, to nikoho nezaujíma. Hlavné je, že bude Grohling, Šimečka a opozícia úspešná pri zorganizovaní generálneho štrajku. Že sa ho zúčastní väčšina obyvateľstva.

Ozval sa finančný ústav, banka, že oni dajú voľno 17. novembra všetkým zamestnancom. Podaktorí možno pôjdu na námestie, iní pôjdu do obchodu, ja budem rúbať drevo. Nevadí. Všetci budeme v generálnom štrajku. Na sociálnych sieťach sa spustila vlna nadšených ohlasov progresívnych, pokrokových ľudí. Niektorí dokonca sľubujú, že si do banky prenesú účet. Je mi to jedno. Po voľbách si už títo progresívni ľudia balili veci, že vycestujú, teraz si zase zmenia banku. Ale aspoň, že na tom železnice neprerobia majland ako po voľbách, keď okamžite nasadili všetky vlakové súpravy, aby si zlízli smotanu a zabezpečili dopyt. A odcestovali tuším dvaja ľudia – Martin Klus a Arpád Šoltés. Možno ešte niekoho zachránili a vyviezli von mladí z mimovládky Mladí proti fašizmu. Banky to teraz nebude nič stáť. Kto príde príde, kto nie, ten nie.

Sieť predajní s knihami, naopak, ohlásila, že budú knihy v tento významný deň normálne predávať. Bože, aký krik na ňu spustili pokrokoví bojovníci za právny štát, len preto, že dodržiavajú právo, že dodržiavajú zákony schválené v parlamente.

Pred obchodným centrom v našom okresnom meste ma oslovil sympatický mladý muž, vraj či by sme aj s manželkou nepodpísali petíciu Dosť bolo Fica.

Vravím, dobre, podpíšem. Ale čo bude potom, keď nebude Fico. Čo mi autori petície ponúkajú? To tam nemáte?

Sympatický mladý muž mlčal. Mlčal aj bicykel opretý kúsok od neho o lampu. Spýtal som sa:

„ To je váš bicykel? Viete“, pokračoval som. „Ja si myslím, že Dosť bolo bicyklov. Jednak bicykle zavadzajú na ceste autám a zbytočne spomaľujú dopravu, a kde tu zase naopak, bicykle ohrozujú chodcov, zavadzajú v meste a na turistických chodníkoch.“ Sympatický pokrokový mladý muž na mňa pozeral, akoby som priletel ak už nie rovno z Marsu, tak aspoň z pionierskeho tábora, kde vedci nacvičujú ako to je byť na Marse, ako to je byť 15 dní bez vody na sprchovanie a berú za to utešené peniaze. Krásne o tom rozprávala jedna naša vedkyňa a rozoberať vedecké úspechy, ktoré pod jej vedením v tom pionierskom tábore dosiahli, sa mi fakt nechce. Napríklad ich napadlo, žeby mohli zúrodniť Saharu pridaním ľudských vlasov do piesku. Aby bolo jasné. Je mi úplne jedno, čo robia dospelí ľudia odtrhnutí od rodiny v pionierskom tábore, sú tam z vlastnej vôle, dobrovoľne a za naše prachy. Ale s tým som sa už dávno zmieril. Žijem na západe, v západnej civilizácii a viem čo to obnáša. Viac ma mrzí, že do toho vtiahli aj naše deti, že ich povzbudzujú v skúmaní a plodení takýchto nápadov, že keď na to tie nevinné deti prídu, napríklad zúrodniť Saharu ľudskými vlasmi, že ich zato chvália a keby im tak nebodaj súdružka demokratická učiteľka ukázala mapu Sahary, keby im povedala aká je veľká, že jediný možný spôsob ako tam toľko ľudských vlasov môžeme zohnať – teda za predpokladu, žeby to mohlo fungovať – , že tie vlasy nám niekto v takom objeme musí dať, že nám ich nebude chcieť dať dobrovoľne, atď, atď, skrátka, že jediný zatiaľ odskúšaný a fungujúci spôsob výroby ľudských vlasov sú koncentračné tábory, kde nám budú ľudia pestovať na svojich hlavách vlasy a popri tom ich ešte zadarmo zoderieme z kože v nejakej výrobe, v koncentrákoch, kde naženieme ľudí podľa nejakých kritérií . Kedysi tam zatvárali fašisti židov, slovanov, homosexuálov, teraz môžeme zatvárať tých, čo nemajú radi židov či LGBTI ľudí, tých čo si myslia, že sú len dve pohlavia. Kritérií je viac než dosť. Pokrok nezastavíš. Zvlášť, keď sa pokrokovo progresívne pochoduje do kruhu.

„ Takže ja vám vravím, dosť bolo bicyklov. Ja vám teraz ten váš zoberiem a hotovo. Nemám síce ani poňatie, čo bude potom, čo bude bez bicyklov, či bude viac áut, alebo budeme chodiť bezpečne pešo, ale to sa potom ukáže.“

Nechal som sympatického mladého pokrokového muža pred obchodným strediskom. Díval sa za mnou a iste si myslel, že som nejaký priblblý hlupák, dement, skrátka volič Fica. Díval sa za mnou a díval sa za mnou aj bicykel opretý o lampu.

Môj blízky priateľ sa mi chválil, že jeho syn dostal nájomný byt. Spolu s frajerkou v ňom budú bývať. Nájomné byty začala stavať zlá Ficova vláda po tom, čo sa na nich dostal do parlamentu Boris Kolár, jedna z jeho mnohých  frajeriek, jeho priatelia – veď sa aj tak volali Sme rodina. Ale nájomný byt nepostavili vari ani jeden.

Môj priateľ si pochvaľuje lacný byt pre syna, môžu si skúsiť spoločný život na nečisto, nemusia sa báť existenčnej hrozby, že ak sa nebodaj rozídu, nikto z nich nebude vládať vyplatiť hypotéku za byt a banka z nich zoderie  kožu. Môjmu priateľovi sa to páči.

Môj priateľ je progresívny a nenávidí Fica. Dosť bolo Fica! Fico nič nerobí pre ľudí. Len kradne a chráni našich ľudí.

Čo konkrétne Fico ukradol, vám nepovie, neprezradí to ani svojmu priateľovi, teda mne. Ale z lacného bytu pre syna sa teší.

Rozumie tomu niekto z vás, milí čitatelia?

Ja mám síce vysokú školu, diplomovku som neukradol ako naši politickí velikáni, chodil som za zlých komunistov aj na postgraduál, za dobrých kapitalistov zase na rôzne školenia pre špičkových manažérov, ale ja tomu fakt nerozumiem.

Jediné čomu ako tak rozumiem, že by som mal ísť aj so svojím priateľom na námestie podporiť Šimečku a celú opozíciu. Lebo Fico. A ešte Fico do basy. Tomu rozumiem.

Iný môj dlhoročný kamarát, teda kedysi, dnes je náš vzťah už trochu zložitejší, napísal pôvabný text ku generálnemu štrajku. Označil sa za muža novembra – čo nebudem komentovať.  Predsa len sme boli dlhé roky kamaráti. Stačí, keď poviem, že moja verzia jeho pôsobenia je trochu odlišná od jeho. – a na tomto fakte aj postavil svoj text. Vraj na námestie nemusíme chodiť na protest proti jednej konkrétnej strane, vraj tam máme ísť, aby sme si uctili pamiatku novembra, máme tam ísť, aby sme žiadali návrat k hodnotám, ku pravde. Že od nepamäti nenávidí Fica, to tam zabudol napísať.

Toľká hĺbka filozofického myslenia. A dokonca u môjho kamaráta. To človeka poteší. Skoro som vyhodil knihy Tak pravil Zaratustra či Svudcov denník, ktoré som miloval na vysokej škole v sedemdesiatych rokoch. Mená autorov úmyselne neuvádzam, aby som nekazil pokrokový svetonázor progresívnych zväzákov v PS. Len, len, že som nevyhodil ako zbytočné dvadsaťpäť kníh Franza Kafku, možno ich  mám aj viac, ktorého milujem od čias gymnázia, keď som skoro odpadol od nadšenia pri čítaní Zámku, keď som zohnal aj zakázanú a zošrotovanú Liblickú konferenciu Eduarda Goldstuckera. Tá sa mi zase až tak nepáčila. Bolo tam veľa osvety a plno hlúpostí o tom, ako Kafka sociálne cítil a ako to poznačilo jeho tvorbu. Vôbec nijako. V jeho prózach sociálne problémy nehrajú vôbec žiadnu úlohu. Ale zase som chápal aj spisovateľov. Konečne boli komunisti ochotní v šesťdesiatych rokoch  vydať kde tu nejakú jeho knihu a bolo tomu treba urobiť nejaké PR, bolo treba Kafkovi otvoriť dvere do sveta literatúry aj u nás. Kafka mi pomohol v rokoch puberty získať doživotný optimizmus. Vďaka nemu sa usmievam ešte aj dnes. A to je už čo povedať.

Kratučký príklad – koho to nudí, nech kľudne preskočí ďalej. Je mi to srdečne ukradnuté.

V jednej poviedke, už si nepamätám v ktorej to je knihe, a hľadať sa mi to fakt nechce, píše Kafka akúsi nemecko židovskú parafrázu Dobšinského rozprávky Pamodaj šťastia lavička.

V poviedke leží ponad roklinu opustená, zanedbaná lavička. Možno čaká, ako v slovenskej verzii, že tam raz príde rúča deva a ju vyčistí, okrem nej aj špinavého psíka, piecku na chlieb, oberie jablká zo stromu,  aby sa mu konáre nedolámali, napojí vodou smädných holúbkov. Všetci sa jej pri spiatočnej ceste za to odvďačia a my čitatelia sme až do smrti šťastní, ako to dobre skončilo.

V poviedke Franza Kafku konečne po rokoch príde k lavičke nejaký človek, neočistí ju ani náhodou, a prejde po lavičke na druhý kraj rokliny. A keď je už bezpečne na druhej strane, skopne lavičku do rokliny a tá sa rúti z výšky dole do priepasti, kde sa nakoniec rozdrúzga na márne kúsky. Tesne pred pádom si ešte stihne lavička pomyslieť, či je naozaj údelom každého byť len mostom pre tých druhých, aby mohli po ňom prejsť na druhý breh.

Iste chápete milí čitatelia, že keď čítate v mladosti  takéto krásne, optimistické poviedky svetového autora, tak vás hneď tak nejaký socík nerozhádzal, tak vás už na staré kolená nemôže rozhádzať ani  usmievavý Miško Šimečka a jeho pokrokové Progresívne Slovensko, ani prezidentka Zuzana Čaputová.

Aj keď pripúšťam, že trochu s nevôľou čítam výroky Šimečku staršieho o tom, že Fico dal do Ústavy penis. Domnievam sa, že to nie je úplne presné. Keď už, tak Fico dal do Ústavy penis aj  vagínu. A ak v Ústave náhodou Martin M. Šimečka hľadá nebodaj súlož dvoch bytostí rovnakého pohlavia, nech si radšej pozrie nejakú príručku moderných autorov sympatizujúcich s LGBTI komunitou. My, čo sme tam chceli mať zadefinovanú nielen rodinu, čo ju tvorí, ale chceli sme tam nájsť aj základné piliere zdravého rozumu, my sme spokojní.

Takže môj progresívny kamarát ma posiela na námestie, aby som tam hľadal hodnoty. To si fakt myslí, že ak niekto nie je pokrokový, tak to znamená, že je rovno idiot? Len preto, lebo to niekde počul od filozofky Magdy Vašáryovej?

Ja tam prídem hľadať hodnoty, nebudem proti Ficovi, nebudem za Šimečku, v prachu na zemi budem zbytočne hľadať dávno zašliapanú a pošliapanú pravdu a v Denníku N na druhý deň vyjde článok, že proti Ficovi prišlo protestovať aj desať kusov Brezinu, hoci som len sám. Že tam bolo vyše stotisíc nespokojných uvedomelých občanov. Alebo podobne. Podľa toho ako sa dohodnú v redakcii a ako to povie Grohling, ktorý to na začiatku vymyslel.

Tak to ani náhodou.

Mám ísť protestovať na námestie proti Ficovi, aby som pomohol do kresla ministerke kultúry Zore Jaurovej – to ako fakt?

Mám pomôcť do kresla ministerke zdravotníctva Janke Bitó Cigánikovej, ktorá mala nejakú súkromnú škôlku pre deti a absolvovala tuším trojtýždňovú stáž v nemocnici, odkiaľ zásobovala verejnosť svojimi selfíčkami počas operácie. A tuším aj pochválila doktorov za dobre zvládnutú operáciu. Aj keď neviem, či už nie je mimo hry, keďže v nedávnom zásadnom a principiálnom spore Grohlinga so Sulíkom sa postavila na stranu Sulíka. Grohling chcel po Sulíkovi, aby sa verejne zriekol názorov svojho syna Fikiho Sulíka, aby sa od nich verejne dištancoval. Toto sme na Slovensku zažili naposledy tuším v päťdesiatych rokoch a lacný, nechutný odvar čiastočne v rokoch sedemdesiatych. Je úžasné sledovať , ako vraví jedna otravná reklama, ako za komunistov dnes pracujú demokrati.

Mám pomôcť svojou účasťou na proteste, aby sa vrátil do kresla ministra školstva plagiátor Branislav Grohling? Priznávam, že učiteľov, ktorí boli spoľahlivou, predĺženou rukou tak Slovenského štátu, ako aj potom socialistického režimu, podaktorí odviedli celkom slušnú nadprácu, o predposratosti ani nehovorím, zase až tak veľmi nemilujem – hoci mám medzi nimi aj niekoľko priateľov, a naša dcéra taktiež pracuje ako profesorka na vysokej škole. Veľmi učiteľov nemilujem, ale zase na druhej strane, žeby som ich nemal až tak rád, že im hodím na krk ministra Grohlinga, tak to určite nie. Pri pohľade na Grohlinga dokonca zisťujem, že mám vlastne učiteľov aj trochu rád.

Nebodaj mám pomôcť do kresla ministra vnútra, či aspoň policajného prezidenta kandidáta Michala Šimečku a PS, ktorý je v pokrokovom progresívnom PS najväčším odborníkom na kriminalitu, pána Spišiaka? To ako fakt? Toho Spišiaka, ktorý bol  okresným riaditeľom polície v okrese, kde pôsobila najbrutálnejšia mafia na Slovensku? Toho Spišiaka, ktorý bol v tej dobe prvým viceprezidentom policajného zboru, potom aj prezidentom policajného zboru? Toho Spišiaka, ktorý na otázku Ivana Mega v jeho relácii o kriminalite a zločinoch na Slovensku o nevinnej mladej žene, ktorú mafia kruto zavraždila, tuším predtým aj znásilnila, o jej manželovi a ďalších povraždených osobách, či vedel o tom, že boli nezvestní, že ich príbuzní  márne hľadali, že dokonca márne a zbytočne dávali policajtom typ na prípadného páchateľa, bývalý prezident policajného zboru povedal iba, že sa to smutne počúva a tuším pritom  aj smutne vyzeral. To je Spišiak. To nevymyslím. Keď v inom rozhovore Ivan Mego na neho ďalej naliehal, či o tom niečo nevedel, že v jeho okrese zmizli desiatky ľudí, spolu bolo vraj zavraždených dvesto ľudí, že čo s tým vraj on ako okresný riaditeľ policajného zboru robil, čo s tým robil ako viceprezident a neskôr prezident policajného zboru, tak Spišiak povedal, že vyzval na férovku šéfa mafie. To som úplne otvoril ústa až som z toho dostal prievan na pravé ucho. Od tých čias si ako starý dôchodca už dávam pozor. Keď je Spišiak niekde v telke na besede či diskusii, tak bez šálu okolo uší si ku obrazovke ani nesadnem. Jednak nedostanem prievan z otvorených úst, a tiež je pravda, že veľkú časť tých jeho hlúpostí a tajomných múdrostí, ktorými je povestný, ktoré rozpráva a tvári sa pritom tak múdro, počujem na nižší level, tak, že sa to dá prežiť. To ako fakt mám protestovať a bojovať za to, aby sa stal ministrom? To by som už musel načisto sprogresívnieť, ba ešte aj moje topánky by museli byť tak progresívne, žeby ich pochválil aj Miško Šimečka.

Mám vari bojovať za to, aby bol premiérom Michal Šimečka? To fakt? Aby dovliekol do vlády všetky tie Mesterové a Stohlové. To fakt? Nestačí, že sú v parlamente? Nestačí, že sú v každej telke? Nestačí, že už s nimi stráca svoju božiu trpezlivosť aj Gašpar? To nám ich chce Miško napchať nebodaj aj do chladničky, ukryť niekde za mrkvu, aby sme sa ich nezbavili ani na sekundu ako v Orwellovi. Za toto mám protestovať? To ako fakt?

A kto vie, aké ministerstvo dostane v pokrokovej, progresívnej vláde taká hviezda Holečková? Možno jej premiér vytvorí nové ministerstvo ako kedysi Matovič Remišovej.

Keď hovoríme o Igorovi Matovičovi, ten doviedol do slovenskej vrcholovej politiky velikánov, teda okrem seba, ako Remišová, Šípoš a mnohí ďalší. Michal Šimečka tam priviedol ľavou zadnou aspoň desať Remišových, desať Šípošov. Všetky tie Ostrihoňové sa nás sladko usmievajú za naše prachy z televíznych obrazoviek a smejú sa nám do tváre.

V minulých voľbách som prvý krát v živote volil Roberta Fica a Smer. K Robertovi Ficovi som mal kritický postoj už od jeho čias v SDĽ. Napriek tomu som ho teraz volil, lebo som dospel k názoru, že po viac ako troch rokoch vlády Igora Matoviča, Hegera a Ódora, by ďalšie štyri roky pod vládou Michala Šimečku a jeho PS definitívne túto krajinu dorazilo. Spúšť, ktorú by po sebe nechala táto ideologicky progresívne orientovaná strana by sa už možno nedala nikdy napraviť.

Ako prvovolič Smeru usilovne pátram po nejakej kritickej analýze činnosti Smeru. K žiadnej som sa zatiaľ nedostal, žiadnu mi opozícia dosiaľ nepredložila. Ak teda nebudem pokladať za analýzu vrieskanie na námestiach Dosť bolo Fica! Fico do basy!

Pozorne počúvajte všetky tie Stohlové, Mesterové  a mnohé a mnohých ďalších, prečítajte si ich skvelé životné príbehy. Ak nemáte z toho zimomriavky, tak vás fakt obdivujem. Vy musíte iste celú zimu otužovať v zamrznutom jazere.

Ale áno. Nie som spokojný s vládnutím tejto koalície. Mám k nej vážne výhrady. Minimálne štyroch, možno piatich ministrov nielenže neuznávam, ale ani by som ich nikdy nevymenoval za ministrov. Manželka mi vtedy vytýkala, že som moc prísny. Dnes so mnou, aj keď nie vo všetkom, súhlasí.

Ale chápem aj premiéra. Musí variť len z toho mäsa, ktoré je na sklade. Iné nemá. A nad hlavou mu visí Damoklov meč usmiateho Miška Šimečku. Už sa polonahý natriasa a trasie v rytme hudby v pokrokovom progresívnom tančeku aj so svojou partnerkou. A ako im to pristane. Fakt sú zlatí.

Ak raz vyhrajú voľby, takto s nimi budeme podobne tancovať od radosti aj my ostatní.