jabrezina

Platforma Za slušné Slovensko nezanikla. Čaká ju skvelá budúcnosť! A či už sa to niekomu páči, alebo nie, budeme o nej ešte veľa počuť.

O platforme a jej mítingoch som písal hneď pri jej vzniku. Priznávam, že som ju nevítal práve s veľkým nadšením. To je pekná, politicky korektná veta. Hneď vidieť, že kde tu čítam aj mienkotvorné médiá, a iné u nás vari ani nevychádzajú, a vďaka nim dobre viem, čo je správne a čo nie. Podľa nápisu na tričku viem, kto je zlodej a podľa selfíčka na facebooku viem, kto bude skvelý minister zdravotníctva. Len podľa stiahnutých gatiek mladej politickej babenky na bilboarde neviem, či to má byť budúca ministerka bordelov na Slovensku, alebo či mi to nebodaj strana s najlepšie vypracovaným ekonomickým programom – podľa nespočetných vyhlásení pána predsedu strany a jeho poslancov – neponúka moderne dva v jednom. To jest, že pekne potetovaná politička – sama nám toto dôležité politické posolstvo strká pred nos – nám v prípade víťazstva vo voľbách a jej dosadenia do ministerského kresla urobí zo zdravotníctva skutočný bordel. A máme dva v jednom. Nech mi potom nikto nehovorí, že SAS nie je najlepšia strana na Slovensku.

Pravda je taká, že som platformu a jej revolucionárov, našu zlatú mládež neprijal, ba až odmietol.

Pravda je taká, že som sa vo svojom prvom kritickom článku o našich zlatých deťoch a platforme Za slušné Slovensko, link uvádzam na konci tohto blogu, nehanebne mýlil.

Priznávam tiež, že nebolo odo mňa pekné, že som jemne kritizoval jeho excelenciu pána prezidenta Kisku Prvého Veľkého zato, že našich revolucionárov okamžite prijal na hrade, prepáčte, sila zvyku, ospravedlňujem sa. Prijal ich v bývalom pionierskom paláci. Ale to nič nemení na veci, že pán prezident štátnicky múdro a prezieravo hneď odhalil potenciál týchto potomkov a úspešných pokračovateľov najlepších budovateľských tradícií našich pionierov a zväzákov. Okamžite rozpoznal ich možný prínos, ocenil ich odvahu a mladícky, revolučný zápal.

Priznávam, že ja som vtedy spoza počítača, absolútne mimo hlavného a historicky dôležitého spoločenského pohybu len vypisoval tie svoje pochybovačné písačky plné spoločenského oportunizmu a všeličoho iného.  Sem si milý čitateľ môžeš dosadiť čo chceš. Aj tak to bude ešte málo.

Nuž, milí priatelia, poučil som sa z demokratického vývoja v našej krajine po mítingoch platformy Za slušné Slovensko a dnes už naozaj viem, že platforma má nielen skvelú prítomnosť, ale ešte skvelejšiu budúcnosť.

A rád by som sa teraz s vami, milí čitatelia, podelil o svoju skúsenosť z môjho myšlienkového prerodu. Václav Havel by to možno nazval mojím prozřením, podobne ako kedysi, keď spisovateľ Dominik Tatarka vydal svojho Démona súhlasu, to pomenoval  „ prozřením Dominika Tatarku“. Havel mal rád takéto hlboko vyzerajúce a pekne znejúce výroky. Pri ich čítaní som si nikdy nebol celkom istý, či tým chce vyzdvihnúť prínos a veľkosť hodnoteného autora, alebo len naznačuje svoju vlastnú veľkosť a veľkorisosť s akou odpúšťa, napríklad Dominikovi Tatarkovi, jeho predchádzajúcu tvorbu a minulosť a je ochotný ho, teraz už prozřeného, prijať do svojho sveta a mu dokonca vari aj odpustiť. Nuž, domnievam sa, že Dominikovi Tatarkovi netreba nič odpúšťať. Bol to veľký spisovateľ a osobnosť dávno pred svojim „ prozřením“, bol takým aj po ňom. Bol takým až do konca svojho života. A ak už budeme cítiť potrebu Dominikovi Tatarkovi, tomuto komunistickému spisovateľovi, niečo nedajbože veľkoryso odpúšťať, myslime sebazáchovne na to, že naše odpustenie jeho vín nehovorí nič alebo skoro nič o Dominikovi Tatarkovi a jeho omyloch, ale hovorí dosť veľa o našej vlastnej malosti, o našich omyloch, ktoré niekedy, a vidíme to bohužiaľ dennodenne, prekrývame inkvizítorskou namyslenosťou a revolučnou tuposťou. Ale to bola len taká malá vsuvka, keď už hovoríme o poučení, či prozření.

Teraz slniečkárov, pravicových kaviarenských intelektuálov sklamem. Nepresvedčili ma hlbokomyseľné úvahy v Týždni, Pod lampou, v Sme či Denníku N. Ba ani úprimné revolučné prejavy našich hercov z tribún. Presvedčil ma skvelý nórsky seriál Okupácia podľa scenára Jo Nesboa. Jo Nesbo sa nezdá, tvári sa ako úspešný autor detektívok, ale keď to pozorne sledujete, kde tu sa aj veľa dozviete. Seriál Okupácia bol uvedený na obrazovkách českej televízie a v súčasnosti je to už druhá séria.

Vrele doporučujem. Televízna produkcia severských štátov už roky úspešne búra mýtus, že televízny divák je automaticky prihlúply trkvas, ktorý by nestrávil nič, čo má hlavu a pätu, je to dobre natočené a nebodaj aj o niečom. A zatiaľ čo Richard Stanke okrem revolučných vystúpení na tribúnach mítingov Za slušné Slovensko v rozhovoroch mudruje nad tým, že nemá rád trápny či primitívny humor, veselo účinkuje v seriály Ministri, ktorý je vraj vtipný, ba dokonca satirický. Nuž kto by odolal vidieť také veľdielo. Videl som prvý diel, celý, nech mi to pán boh odpustí. Dokonca som sa ešte dva krát pokúsil tento opus zhliadnuť kvôli všeobecnému prehľadu, ale ani raz som nevydržal viac než polovicu dielu. Po tejto skúsenosti moja nekonečná túžba byť nielen v obraze, ale aj na úrovni doby, predsa len vyprchala. Radšej nebudem na úrovni doby, ako si tlačiť do hlavy takýto odpad. Teraz vôbec nehodnotím hlboké politické revolučné posolstvo tohto veľdiela, odvážnu satiru slovenskej vlády. Hovorím o idiotských dialógoch, o idiotských pointách, o mizerných hereckých výkonoch. Po prvom diely som dokonca hľadal v titulkoch mená našich politikov ako spoluautorov. Bol som presvedčený, že to museli napísať oni. Takéto revolučne odvážne seriály politikom všetkých farieb totiž vyhovujú. Sú absolútne neškodné. A ak to naozaj nepísali a neplatili politici, potom naozaj nechápem, kto to mohol celé zaplatiť.

Na šťastie sú tu ešte nórski tvorcovia. Okupácia, to je úplne iná liga. Pozrime sa teda, ako ma seriál presvedčil, že platforma Za slušné Slovensko má skvelú budúcnosť.

/ pre tých, ktorí seriál nevideli, len stručne – Rusi okupovali Nórsko, lebo Nóri našli spôsob ako vyrábať alternatívnym a samozrejme ekologickým spôsobom energiu  a to bol koniec zlatej éry ziskov nadnárodných spoločností z ťažby ropy. Teraz som na chvíľu potešil demokratických rusobijcov, tak ich môžem zase odtešiť. Rusi okupovali Nórsko, alebo aspoň jeho ropné náleziská,  na prianie, či dokonca rovno na príkaz Európskej Únie. A okolo tejto udalosti sa odvíja celá séria politických, ale aj osobných príbehov hlavných postáv.  To by hádam aj mohlo stačiť. Treba vidieť. /

Samozrejme, v Nórsku vzniká proti prítomnosti Rusov hneď  od prvej chvíle odboj. Je tu viacero skupín odporu – od mierumilovných demokratických, cez skupiny, ktoré sa neštítili ani ozbrojeného odporu, až po skupinu organizovanú z najvyšších miest armády, ktorá pripravuje vojenský prevrat  a nebojí sa ani  otvoreného ozbrojeného konfliktu proti ruským okupantom. Nad tým stojí premiérka Nórska – jej predchodca, premiér, musel z krajiny ujsť a odtiaľ riadi odboj – ktorá chce zachrániť obyvateľov pred zbytočnou vojnou proti silnejšiemu Rusku a súčasne sa snaží pre Nórsko vyjednať čo najlepšie podmienky ich existencie.

Pri jednom z konfliktov na ropnej stanici zabijú nórski vojaci niekoľkých ruských robotníkov /robotníkov ? Ale, to nie je teraz podstatné /.  Na nátlak ruskej strany, chrániacej svojich občanov, súd odsúdi vojakov  na dvadsaťjeden rokov väzenia. A tu vznikne spontánny odpor našej zlatej nórskej mládeže, dovolím si ich takto nazvať, proti celej tej nespravodlivosti. Vzniká iniciatíva  Freedom For Soldiers, ktorá na námestiach a sociálnych sieťach protestuje. Na námestiach tým, že z ležiacich ľudských tiel vytvárajú jedno veľké srdce.

Nás zaujíma práve táto demokratická forma odporu pre istú možnú analógiu s našimi zlatými deťmi z platformy Za slušné Slovensko. Že  nórska platforma nevolá po spravodlivosti po nórsky, veď kto by to v Nórsku čítal a nebodaj aj rozumel, a ešte by tam iste boli zo dve tri prehlasované o, ale po anglicky, takže tomu rozumieme aj my na Slovensku či inde v demokratickom  svete, je normálne. Veď aj my sme neboli Všetci pre Jána, ale All for Jan. Ale tu sa podobnosti len začínajú. Poďme k tým podstatným.

Zlatá mládež robí odvážne svoje srdcia, samozrejme, ako ináč, za prítomnosti médií, pred budovou vlády, aby sa tam premiérka nemohla dostať. Lenže premiérka pohotovo zmení trasu svojej cesty a do budovy vlády ide zadným vchodom. Naša zlatá mládež taktiež pohotovo ruší vytvorené srdcia a uteká pred zadný vchod, kde už samozrejme nie je čas na nejaké milé sympatické srdiečka a vrhá sa rovno pod nohy pani premiérke bez ladu a skladu. Ako to vyjde. A premiérka v snahe neublížiť mladej sympatickej revolucionárke pod svojimi nohami ju temer zázračne nakoniec prekročí a nepadne na zem len vďaka pomoci jedného z mužov svojej ochranky. A iný mladý revolucionár a bojovník za pravdu a spravodlivosť to pohotovo fotí na mobil. O chvíľu neskôr si to naše zlaté nórske deti premietajú na monitoroch svojich počítačov.

Fotka je to naozaj úžasná, ba až skvelá. Krutá premiérka, ktorá neustále vysedáva s Rusmi a určite pri jednaniach zrádza Nórsko, dokonca úplne bezcitne, ba až chrapúnsky stúpa na krk sympatickej mladej revolucionárke, ako to jasne vidieť na snímke z mobilu. A naši mladí bojovníci za pravdu a spravodlivosť nadšene oslavujú skvelý úlovok. To je skvelý záber! Iste to vzápätí zavesia na sociálne siete.

Mladá revolucionárka, ktorá pri svojom odvážnom skoku pod nohy premiérky, až jej skoro vidí pod sukňu, ako sa vraví, je síce z fotky spočiatku trochu rozpačitá, dobre vie, že jej premiérka nestúpala surovo na krk či dokonca na tvár, ako to vidieť na zábere, ale naopak, snažila sa v poslednej chvíli zabrániť tomu, aby na ňu vôbec stúpila a aj sa jej to podarilo. Mladá revolucionárka a bojovníčka za spravodlivosť a pravdu, teda chvíľu váha, ale nakoniec ju revolučné nadšenie jej priateľov strhne na tú správnu revolučnú stranu. Teší sa zo skvelej revolučnej snímky.

Lebo v revolúciách to už tak chodí. Čo tam po pravde. Sú aj dôležitejšie veci.

Samozrejme, toto nie je reálny život. Je to len dobre urobený seriál. A preto má divák jednu obrovskú výhodu. Na rozdiel od života, môže vidieť revolucionárov priamo v akcii, vidí premiérku, vidí revolucionárov ako sa tešia zo snímky, ktorá je čistým bohapustým podvodom.

Vidieť, takpovediac v priamom prenose, ako bojovníci za pravdu a spravodlivosť  chrapúnsky klamú, lebo to pekne vyzerá v médiách a na sociálnych sieťach, to sa nám v živote len tak ľahko nestane. V živote to môžeme tak nanajvýš tušiť.

Ale Jo Nesbovi to nestačí. Vo svojom pútavom politickom thrillery  ide ešte ďalej. Jeden z mladých revolucionárov, šikovný odborník na počítače a všetko čo s tým súvisí, vymyslí aplikáciu, ktorú zavesí na sociálne siete a každý si ju môže bezplatne stiahnuť do mobilu a od tej chvíle majú revolucionári dokonalý prehľad o každom svojom priaznivcovi. Ale nielen to! Od tej chvíle môžu kdekoľvek v Nórsku okamžite zorganizovať vytvorenie ďalšieho srdca zloženého z ľudských tiel, môžu kdekoľvek zorganizovať protest proti niečomu zlému, alebo za nejakú ušľachtilú a vznešenú myšlienku. Stačí to len na sociálnych sieťach dvomi tromi vetami oznámiť. A pripojiť nejakú fotečku. A už to ide.

Dvojvetové hlboké posolstvá o stave spoločnosti sa šíria virtuálnym priestorom. Kto by sa nepridal na stranu dobra. Kto by nezaprotestoval proti tým zlým.

A tak som si na chvíľu predstavil tých niekoľko osobností, ktoré  si  vážim a o ktorých si myslím, že by možno vedeli predložiť nejakú zmysluplnú víziu spoločnosti a nielen ju predložiť, ale dokonca ju aj realizovať, keby na to mali chuť. Keby už dávno na politiku a aktívnu účasť v nej nerezignovali.

Rozmýšľal som, čomu by sa asi venovali – či vypracovaniu kvalifikovanej a náročnej vízie, alebo vypracovaniu aplikácie na riadenie revolučných protestov. Či by zháňali a počítali likey na sociálnych sieťach a robili si selfíčka z tribún a námestí.

Rozmýšľal som, či by boli pyšní na to, že ich prijal prezident Andrej Kiska v pionierskom paláci a či by si videjko zo slávnostného prijatia u neho opatrovali do smrti ako vzácnu relikviu.

A ak by to s opovrhnutím odmietli a radšej sa venovali poctivej, kvalifikovanej a veru aj náročnej práci pri tvorbe takejto vízie, či by mali vôbec šancu proti takýmto sofistikovaným revolučným protestom.

Či by vôbec mali šancu proti naším zlatým deťom, proti našej skvelej budúcnosti.

Načo sa trápiť s vypracovaním analýz, keď stačí zájsť si na stáž do nemocnice a z pripraveného hokerlíka pozerať ponad plece doktorom ako operujú a urobiť si z toho milé selfíčko, ktoré obletí slovenský virtuálny svet. A ak dobre dopadnú voľby, zanedlho sa z team líderky pre zdravotníctvo, z tejto tieňovej ministerky zdravotníctva v SAS,  v strane s najdokonalejšie rozpracovaným program na záchranu ak už nie celého sveta, tak určite aspoň Slovenska, zanedlho sa z tejto team líderky stane ministerka zdravotníctva. A ak by to náhodou nestačilo, môže si ešte pre nás chlapov prípadne stiahnuť gatky a Richard Sulík ju môže pri tom ovievať vejárom. Hádam to zvládne, veď balóniky už držal. Ba aj minerálku z veľkej plastovej fľaše popíjal u Mariána Kočnera. Dodnes sa neviem rozhodnúť, čo ma vtedy pohoršilo viac, či to, že predseda parlamentu zasväcuje podnikateľa s takou povesťou ako mal už vtedy Kočner do pripravovaných jednaní a hlasovaní v parlamente, alebo to, že Richard Sulík je naozaj obyčajný gadžo, ktorý príde na jednanie so zástupcami Európskeho parlamentu a vytasí na stôl dva kolty, prepáčte, sila zvyku, dva mobily a oblečený je naozaj ako predavač kopírok, až sa za neho človek musí hanbiť, a keď už príjme pozvanie na raňajky u takej osobnosti,  akou nepochybne Marian Kočner je, tak tam u neho ešte aj minerálku pije z plastovej fľaše ako taký team líder pre neschopných politikov. Možno náš budúci premiér. Ak ho nepredbehne Andrej Kiska, ktorý sa v pohode nechá dobehnúť nejakým truľom v Poprade a v dobrej viere kúpi lacno drahý pozemok akéhosi miestneho zubára, ktorého v živote nevidel, ale je to tuším syn kamarátky Kiskovej mamy. A s takýmito prednosťami chce riadiť túto krajinu a byť aj jej premiérom, keďže už prezidentom bol. A po ďalších voľbách sa možno pokúsi pre zmenu byť naším ďalším slovenským kozmonautom – viď jeho vážny a hlboký záujem o výskum vesmíru, keď navštívil našich mladých vedcov, ktorí čosi vystrelili do vesmíru a zotrval s nimi v krátkom srdečnom rozhovore a možno im povedal, že nech preboha nikde zo Slovenska neodchádzajú, lebo ich tu strašne, ale naozaj strašne potrebujeme – a keď sa tým kozmonautom stane, možno ho vystrelia niekde do vesmíru a konečne bude pokoj.

Veru milí priatelia. Platformu Za slušné Slovensko čaká skvelá budúcnosť. Otvárajú sa pred ňou utešené perspektívy. Čo tam po nejakej hĺbke. Čo tam po nejakých myšlienkach.

Stačia dvojvetové vznešené posolstvá a čo to ešte vylepšiť na softwarovom vybavení. Vymyslieť nejakú šikovnú aplikáciu do mobilov a odborníci starého sveta môžu ísť do čerta. Kto by sa trápil s nejakými víziami a programami.

Kto by sa s tým trápil, keď stačí o programe proti korupčných mítingov v rozhovore povedať, že korupcia nemá byť, o Baštrnákovi veľavýznamne – veď čítate noviny, nie? A zavraždiť dvoch mladých ľudí?, … to naozaj nie je pekné. A hneď aj menovať vrahov. Kriminálke to trvalo aj za pomoci kriminalistov zo zahraničia niekoľko mesiacov. A že zatknutí podozriví boli úplne iní, ako ich menovali naše zlaté deti a spriaznené médiá? To je len detail. Kto by si to dnes ešte pamätal. Aj s tými agrodotáciami pre taliansku mafiu, prepojenú na úrad vlády a premiéra Fica je to o čosi zložitejšie, ako nám to hlásali z revolučných tribún. A ako to národu vznešene kázal všetkovediaci prezident Andrej Kiska.

Odstúpil minister kultúry Marek Maďarič, lebo cítil zodpovednosť a hlboké pohnutie nad tým, že práve za jeho ministrovania zavraždili dvoch mladých ľudí. Ako súvisí riadenie kultúry s vraždou dvoch mladých ľudí, to som fakt nechápal. Hlavne, že to chápali naši mienkotvorní novinári, ktorí jeho rezignáciu vychválili div že nie ako štátnický čin najvyššieho významu. Dodnes sa čudujem, že mu prezident Kiska nedal nejakého leva alebo aspoň mačku za toľkú statočnosť a múdrosť. Neviem, či tento výkon ministra a aj dramatika v jednej osobe nebol ešte lepší ako ten čo predviedol pred rokmi v známom filozofickom rozhovore s premiérom Ficom pred voľbami.

Krátko na to, padla aj vláda Roberta Fica. / nie žeby som  nad tým nejak extra žialil, veď ja som Fica a jeho ľudí ešte nikdy nevolil, ale predsa len bol víťazom demokratických volieb /

O budúcnosť sa veru nebojím. Ešte je tu platforma Za slušné Slovensko. Ešte sú tu mimovládky, ešte sú tu naše zlaté deti.

A ak by sa aj, nedopatrením, v politike nejaké osobnosti naozaj zjavili, kto ich bude počúvať, kto im bude rozumieť.

Čakajú nás utešené časy. Platforma Za slušné Slovensko má naozaj skvelú perspektívu.

Čo tam po vôli občanov vyjadrenej v demokratických voľbách. Veď sa na nich aj tak zúčastní len okolo 40% voličov. Ostatní už dávno rezignovali.

A že Smer a Fico získali  v týchto voľbách menej postov primátorov a starostov ako v posledných voľbách, je naozaj prejav straty ich niekdajších pozícií. Je to aj prejav ich neúspechu, hoci ešte stále sa dá povedať, že z politických strán oni a celá koalícia voľby vyhrali.

To, že naša skvelá opozícia SAS, OĽANO a Sme rodina vyhrali tieto voľby, podľa ich slov v médiách,  so ziskom kresiel 40 krát menším ako zlý Fico, to už nie je ani len kúzlo nechceného. To je čistý idiotizmus Sulíka a jeho nohsledov. Skutočnosť, že sa voliči nehrnú od zlého Fica rovno do náruče našim opozičným géniom, že ich naopak 60 percent radšej nešlo ani voliť, než by dalo hlas našej pravici, to je najväčší politický debakel na našej domácej scéne za dlhé roky. Skoro by som to nazval Waterlom našich demokratov, keby som sa nebál, že sa dotknem pamiatky Napoleona. Ten na rozdiel od našich géniov nikdy nenazval bitku pri Waterlo víťazstvom, ale bral to ako svoju porážku. Lenže to bol Napoleon a nie nejaký politický truhlík z našej pravice.

Predstava, že takto kvalifikovane budú Sulík, Matovič , Kollár a ich poskokovia  v budúcej vláde  analyzovať stav spoločnosti a následne spoločnosť aj riadiť s úsmevom, že však sme rodina, je pre mňa úplne desivá. Zdá sa, že po troch, či štyroch voľbách do parlamentu, keď som nevolil, lebo nebolo koho, oprášim svoj sviatočný oblek a s prižmúrením oboch očí v budúcich voľbách budem voliť. Pretože tu už hádam ani nejde o menšie zlo, to už pôjde o samu podstatu fungovania tohto štátu. Toto sú skutoční extrémisti, ktorí raz privedú k moci Kotlebu.

No a Jo Nesbo?

Jo Nesbo sa nezdá. Tvári sa ako obyčajný úspešný autor detektívok pre voľné večery, ale na pozadí jeho dobre vystavaných príbehov sa vnímavý divák dozvie všeličo zaujímavé aj z nášho života. Zaujímavý, a veru aj poučný je aj príbeh nórskych mladých revolucionárov, zaujímavý je príbeh nórskeho premiéra, bojovníka za slobodu a pravdu Nórska, ako aj nórskej premiérky.

Jo Nesbo sa skrátka nezdá.

Stojí za to pozorne ho sledovať. Už sa teším na ďalšie jeho dielo.

Platforma Za slušné Slovensko a môj otvorený list