jabrezina

7. Mýtus siedmy. Nezadržateľne a možno aj neodvolateľne sa rútime k naplneniu desivej vízie budúcnosti našej krajiny, krajiny, ktorá bude treťou najrýchlejšie starnúcou krajinou Európskej únie. V roku 2070 bude na Slovensku o 350 tisíc viac osemdesiatnikov ako dnes. Tak o tom píše v Denníku N mladý novinár Matej Dugovič. On o tom nie len odvážne píše, on to dá aj priamo do bombastického titulku. Aby sa aj hlúpy dovtípil. Nuž, kto by sa takého vývoja na smrť nezľakol. Podľa neho, a výskumov Inštitútu finančnej politiky a správy Európskej komisie – z citácií ich správ svoj článok poskladal, bude u nás v roku 2060 podiel populácie 65+ na populácii 15 – 64 59,4%.

Desivé čísla. Nielenže to bude musieť niekto zaplatiť – naše deti a ich deti / o tom som už hovoril /, ale zmení to aj spoločenskú klímu našej krajiny. Veď si to len predstavte. Kdekoľvek sa pohnete, bude na  10 občanov prvej kategórie pripadať temer 6 občanov druhej kategórie. / ak by nebodaj útlocitnému čitateľovi vadilo rozdelenie občanov na kategórie – prvú a druhú, nech si ich kľudne prehodí podľa návodu skvelého Divadla Járy Cimrmana hoci aj naopak./

Ale vráťme sa späť k analýzam. Bokom nechám takú zdanlivú maličkosť, akou je extrapolácia – metóda, ktorou sa pomocou údajov známych dnes pokúšame odhadnúť vývoj v budúcnosti – zjednodušene povedané. A na tomto fakte všetko stojí a padá, možno by to mohol niekto mladému novinárovi vysvetliť. Ale možno by mu to ani nepomohlo. On už vopred vie čo chce povedať. Zvyšok sú len demokratické tančeky, klamanie telom.

Pri tejto metóde analýzy nehovoríme o tom ako to bude, ale o tom, ako by to možno mohlo nakoniec byť, ak sa na prijatých východiskách a premisách nič nezmení. Ak sa na nich nič nezmení za 52 rokov, tak potom to o 52 rokov bude takto. Tento typ analýzy jednoducho viac povedať nevie. To sú jeho limity.

V článku novinár píše a vyvodzuje z toho závery o tom, ako to bude s demografickým vývojom obyvateľstva, ako to bude s rodinami a ich deťmi o 52 rokov.

Mudrujeme nad tým koľko detí budú mať v budúcnosti mladí ľudia, ktorí dnes ešte ani nevedia, či sa vôbec chcú na tento svet, kde lož je opäť pracovnou metódou ako za socializmu a kradnutie z verejných prostriedkov niečo úplne normálne, či sa vôbec chcú na takýto svet narodiť. A my už mudrujeme, koľko budú mať detí a že nás bude o 52 rokov menej ako päť miliónov.

Ani slovo o tom, že ak to aj má byť v budúcnosti pravda, nuž máme pred sebou 52 rokov, aby sme smer potápajúcej sa lode otočili. Aby sme s tým niečo urobili.

Nám sa však viac páči prežívať intelektuálny orgazmus nad naším neodvratným vývojom, nad naším koncom.

Ani len pokus hlbšie sa zamyslieť  nad tým, aká bude generácia dnešných malých detí, či v puberte nezhodia zo stola a neodmietnu celý ten náš dnešný svet, keď mať súrodenca je temer luxus.

Ani len pokus hlbšie sa zamyslieť nad tým, či sa dnešným deťom bude páčiť, že v dvadsiatke  budú mať ich rodičia pomaly šesťdesiat, aký to bude mať dopad na sociálne väzby v rodine, či si budú mať s rodičmi pri takomto vekovom rozdiely a v dnešnom rýchlo sa meniacom svete, či si budú mať vôbec čo povedať. Či si sami sebe jednoducho nesľúbia, že oni  svojim deťom pripravia iné podmienky. A to zo všetkým pozitívnym čo z toho pre demografický vývoj v spoločnosti vyplýva.

Ani len pokus predstaviť si, že možno niektorá z budúcich vlád začne aktívnejšie podporovať rodinu, že možno nebude naveky najväčší problém na riešenie rodina dvoch ľudí rovnakého pohlavia, ako to je v médiách dnes.

A možno sa dožijeme serióznej diskusie o tom, koľko sme ochotní a schopní venovať na podporu migrantov, koľko na dôchodcov, ktorí tu desiatky rokov pracovali a teraz sú na konci svojej životnej cesty, a koľko môžeme venovať na podporu našich rodín.

Podľa ministra Kažimíra prinesie zvýšenie veku odchodu do dôchodku na 65  rokov v roku 2070 zvýšenie nákladov o 2,4% HDP v porovnaní s rokom 2016.

Nuž, keď si predstavíme, že všetky ostatné náklady udržíme na rovnakej úrovni, alebo na ich rast musíme jednoducho zarobiť, potom to znamená nutnosť zvýšiť HDP o 2,4% za 54 rokov z titulu rastu nákladov na dôchodky, aby ostal rozpočet vyrovnaný.

Tu si už demokratickí novinári a politici robia z nás občanov asi dobrý deň.  Už nás asi pokladajú nie za občanov druhej kategórie, ale minimálne štvrtej.

Skúste majiteľom firmy, kde pracujete veľkoryso ponúknuť, že za 54 rokov zvýšite zisk firmy o 2,4%!

Ak vás okamžite nevyhodia z práce, môžete mi od radosti poslať fľašu dobrého koňaku.

A naši politici budú o tomto ešte mesiace neplodne diskutovať v televízii a v parlamente za naše peniaze, ktoré im celkom slušne platíme.

8. Mýtus ôsmy. Neskorší odchod do dôchodku bude mať pre spoločnosť pozitívne dopady. Nuž toto je mýtus úplne najväčší. Nenašiel som totiž ani jeden pozitívny dopad  predlžovania odchodu do dôchodku. / pravda, ak nerátame úspory a vyrovnaný rozpočet. Lenže tie sa dajú dosiahnuť aj zvyšovaním výkonu ekonomiky a možno aspoň o čosi menším rozkrádaním verejných financií. /

Predstavme si teda našich starších spoluobčanov ako ešte stále pracujú vo svojich profesiách. Majú dlhoročnú prax a kedysi pradávno získali aj kvalifikáciu pre svoj odbor. Preto požadujú aj plat na ktorý boli zvyknutý. Ich výkon je však bohužiaľ dnes nižší, zdravie a prírodu jednoducho neoklameš. To jednoznačne vytvára tlak na zamestnávateľa. Buď sa zmieri s nižším ziskom, alebo zamestnanca prepustí. O tom aká je pravdepodobnosť získania vhodnej práce po 50, vie každý. Buď budeme z rôznych dôvodov akceptovať horšiu ekonomiku, alebo nám pribudne nezamestnaný, ktorý si už možno prácu nikdy nenájde. Nejaký čas podpora v nezamestnanosti, potom možno sociálne dávky, ale určite v budúcnosti pokles dôchodku. To všetko zaplatí štát, respektíve sociálna poisťovňa a úrad práce. Tento pokles dôchodku je na rozdiel od poklesu ako ho deklarujú politici v prípade zastropovania úplne reálny.

Je, ak mám citovať poslanca Jurzycu z SAS,  istý ako olovená rúra. To je vraj obľúbený výrok poslanca Galka z SAS, ktorý sa mu páči. Veď prečo by ho v televíznej debate ináč citoval. Mne sa teda nepáči vôbec, ale do istej miery ilustruje intelektuálnu úroveň SAS a úroveň práce celej pravicovej opozície – je naozaj ako olovená rúra. Čo cez ňu prejde, buď nemá význam, alebo, čo je horšie, sú to len jedovaté útoky a prázdne reči. / pre útlocitnejšieho čitateľa pripomínam, že som nikdy nevolil SMER, HZDS ba ani SNS. Je to len suché pomenovanie úrovne pravice a mojich skutočných možností výberu z politických strán, nádeje a perspektívy, ktorá je pred nami  po budúcich voľbách. /

Ale vráťme sa späť k našim dôchodcom. Povedzme, že zamestnávateľ privrie oči a starého zamestnanca nevyhodí . Ani ja som nikdy nevyhodil z firmy človeka pred dôchodkom a to som teda vyhodil ľudí naozaj dosť a vôbec to neľutujem. Osobný rekord 80 – 90 ľudí v jednom roku. Vyhodiť človeka z práce na konci kariéry, pokiaľ sa snaží, poslať ho na dôchodok s pocitom neúspechu a debaklu, ktorý už nikdy nebude môcť napraviť, s pocitom krivdy, ktorý už nebude mať šancu zmeniť v novej firme aby si pomyslel, že Brezina bol hlupák, lebo nový zamestnávateľ si ho váži, tak toto sa podľa mňa naozaj nerobí.

Takže, napriek ekonomickým tlakom necháme staršieho človeka ďalej pracovať, nejako stratu zisku oželieme z dôvodov, ktoré sú nám blízke.

Aká ružová perspektíva je pred nami?

Nuž, milí čitatelia, je mi to ľúto, ale pred nami je perspektíva len tá najčiernejšia. Starý človek obsadzuje miesto svojim mladším kolegom, ktorí už medzitým získali potrebnú prax a v pohode by ho vedeli nahradiť, dokonca aj v jeho riadiacej funkcii a za oveľa menší plat – viď menšia prax.

Kto vie ako si vážili svojho staršieho kolegu predtým, keď bol ešte na vrchole, ale teraz  ho začnú určite milovať, keď im obsadzuje miesto, nevytvára zisk, z ktorého oni majú podiely.

Určite začnú milovať svojho šéfa, ktorý nevidí, že sú schopnejší a silnejší, ale drží, bohvie z akých dôvodov v práci starého vyslúžilého chrena – veru tak milí priatelia. Tatam sú časy, keď to bol kolega s prirodzenou autoritou.

A čo nato náš starší pracovník? Má už síce nižší výkon, nevládze toľko ako kedysi, možno už nemá ani tie nápady. Ale rozhodne nie je sprostý, ba ešte stále má aj schopnosť sebareflexie a tak dobre vidí, alebo aspoň tuší ako dramaticky sa zmenilo jeho postavenie. Cíti, že je všetko v háji, ale na úrad práce sám ísť nemôže. Z čoho by potom žil? A tak chodí do práce, ktorá ho už dávno nebaví, chodí medzi ľudí, ktorí si ho nevážia, a veru áno, zisťuje, že ani on si už neváži ich. A prečo aj – keď sa oni k nemu tak chovajú?

Samozrejme, keď príde domov tak sa vôbec, ale vôbec nebude dívať na svoje deti ako na príslušníkov generácie, ktorá sa takto správa ku starším, vôbec ale vôbec si nikdy nepomyslí, že presne tak isto sa dívajú aj oni na svojich starších kolegov.

A to sa stále pohybujeme v rovine úvah normálne fungujúcej spoločnosti. Ale spoločnosť, ako vieme, nemusí vždy fungovať normálne. Môže aj stagnovať, ba môže sa ocitnúť aj v kríze. Nuž  potom každý dlhšie pracujúci starší človek znamená jedného mladého, výkonnejšieho človeka na úrade práce. Mladého človeka, ktorý by si nebodaj aj chcel založiť rodinu, ktorý má na krku hypotéku za byt či malý dom o akej sa našej generácii ani nesnívalo. No a nesplácať hypotéku, to nie je práve biznis, po ktorom by niekto z nás túžil. Pri exekúcii by človek zrazu mohol zistiť, že dom, v ktorom spokojne žil a niekoľko rokov ho splácal, má hodnotu ledva nejakého záhradného domčeku na náradie. Ale to je už iný príbeh.

Nuž nech mi teraz politici vysvetlia aký to má pozitívny dopad pre spoločnosť, nech začne účelovo zavádzať akademik Bedrna z akadémie vied / ako vtipne vraveli Lasica a Satinský v jednej zo svojich geniálnych a neprekonaných humoristických scén pred 40 – 50 rokmi. /

v denníku N, nech tomu Štefan Hríb venuje číslo Týždňa.

Je to jasné ako olovená rúra.

Nuž preto si myslím, že dôchodcovia sú časovaná bomba každej slušnej spoločnosti. Bomba, ktorá ticho tiká v každej normálnej rodine.

Ale aby úvaha predsa len nevyznela niekomu príliš pesimisticky. Pridám happyend, pretože sám som človek od malička optimistický.

Viem si predstaviť zamestnanie, kde by som vedel v pohode pracovať až do sedemdesiatky, a ešte za tie utešené peniaze.

Vedel by som takto pracovať ako vážený, no či vážený, to som trochu prehnal, skrátka poslanec SNR. A keď zoberiem už len takú maličkosť ako dochádzka do práce, pracovný výkon, tak aj dlhšie. Keď ma šéf, prepáčte, sila zvyku, predseda parlamentu nahnevá, šup s ním hneď na Facebook a na tlačovku a páni novinári ho hneď roznesú na kopytách v spriatelených médiách. Nech mi len skúsi siahnuť na plat, lebo nechodím do práce a ešte sa o tom aj chválim na tlačovke. A opäť hrdinskí novinári na mojej strane.

Tak toto by som si vedel predstaviť.

Juj to by boli časy malebné! / opäť parafráza klasikov L+S /

Až ma niekedy prekvapuje ako trpezlivo a tolerantne celé toto úbohé politické divadlo my občania štedro platíme.

Ba že nám asi ani nevadí, že politici si to už ani nevážia. Že nám ani nevadí, že sa kde tu o nás, občanoch, vyjadrujú priam s odroňským pohŕdaním. Ako napríklad nemenovaná poslankyňa SAS, nie nejaká treťotriedna, ale priam tímlíderka, ktorá vraví, „ že za tie peniaze / rozumej malé za takú super kvalifikovanú prácu akú robí napríklad ona / by to žiadny podnikateľ nerobil a tí ostatní / rozumej, ostatní občania, ktorí zarábajú menej, bohužiaľ je ich zdrvujúca väčšina / im len závidia.

A čo na to súdruh predseda SAS Richard Sulík?

Vôbec nič. Žiadna tlačovka, žiadne dementi, žiadne ospravedlnenie voličom a všetkým občanom. O tom, že ja by som ju okamžite vyhodil z firmy, prepáčte, sila zvyku, z parlamentu nielen za tento a iné výroky, ale za celkový, teda nijaký prínos  pre spoločnosť, ani nehovorím.

Skrátka. Je to jasné ako olovená rúra.