Okupácia Československa v 68 očami dvanásťročného chlapca / úryvok z prozaickej knihy Ján Brezina Spievanie dospievanie */

25. augusta 2018, jabrezina, literatúra

Zomrel Josif Vissarionovič Stalin. Zomrel Klement Gottwald. Čo robiť? Ako ďalej bez nich, bez architektov svetlých zajtrajškov? To nám nemali urobiť, len tak, bez ničoho, bez prípravy si zomrieť a nás tu nechať napospas osudu! Čo si teraz počneme, teraz, keď už začalo byť všetko tak jasné?

Napred, napred nám ísť treba.

Na zlé sa poľahky zabudne, keď nové je dobré, krásne.

Na zlé sa poľahky zabudne, keď sa nám nestalo.

Turčianske hračkárne, lebo tak sa zase volali, samozrejme nie hneď, načim bolo treba počkať čo povie vrchnosť v Bratislave, Ústred­ný výbor komunistickej strany Slovenska zase čakal, čo po­vie ÚV KSČ v Prahe, no a tí zas nevedeli, čo na to povedia súdruhovia v Moskve, lebo tak to už u nás od nepamäti chodí, že zlé sa presadzuje ľahko a rýchlo, ale napráva pomaly, opatrne a bojazlivo, hračkárne teda prežívali roky šťastného, bezstarostného rozvoja. Skon­čila kórejská vojna, zlepšili sa vzťahy s Čínou, všade tam sa dali vyvážať naše hračky. Perspektíva vyzerala skvelo, takto to už bude naveky.

Jano Sýkora mal v tých krásnych, nádejných šesťdesiatych rokoch svoju prvú lásku Vierku Bartkovú z neďalekej dediny Bystrička, kde mal kedysi svoje letné sídlo prvý prezident republiky T. G. Masaryk, ale to bolo za socializmu tajné, lebo to bol prezident kapitalistickej republiky, a vtedy sa mali naši pracujúci veľmi zle, aj za robotou museli chodiť a on si zatiaľ na letné sídlo, na Slovensko, aby ho doma v Čechách nevideli, veď by mu naši dali, keby to vedeli. Jana hnevalo, že je Vierka súčasne prvá láska aj jeho kamaráta Bojmíra Vrchovského. Až neskôr sa dozvedel, že sa takej dvojici hovorí dvojkolenní bratia. Po niekoľkých neúspeš­ných pokusoch Bojmyša oklamať a zostať s Vierkou sám nakoniec Jano rezignoval a voľné chvíle trávili v trojici.

Šesťdesiate roky netrvali ani celých desať rokov. Prišli Rusi. Na tankoch priviezli svoje poloprázdne, vytrasené cigarety dutinky a sladký tmavý chlieb a vymieňali ich s dorastajúcimi chlapcami za naše dobré, tabakom až po koniec naplnené cigarety.

Chlapcom po niekoľkých dňoch vytrasené dutinky a nejedlý slad­ký chlieb zovšedneli, vrátili sa zase späť k našim slovenským ciga­retám, ktoré lepšie a dlhšie dymili. Hoci už Rusi nemali nič no­vé, čím by prispeli do výmenného obchodu s chlapcami domorodcami, nehanbili sa tu ostať. Na divokom západe ostali dočasne naveky.

Všetko sa posralo. Dokonca ani to stanné právo nikto nevyhlásil, ako sa všade hovorilo a ako sa naň chlapci tak tešili. Ani len prázdniny im nepredĺžili, čo by už naozaj bolo to najmenej, čo mohli pre nich urobiť.

Veru, nadarmo horeli v oknách sviečky na výročie povstania. Nič to nepomohlo. Rusi sa nás nebáli.