Založ si blog

November 89 – koniec nežnosti

/ úryvok z prozaickej knihy Ján Brezina Spievanie dospievanie  */

 

 

Zima sa skončila. Blíži sa jar. Blížia sa prvé slobodné voľby. Zrazu sa všetko zdá samozrejmé, akoby boli u nás takéto voľby od nepa­mäti. Politické strany chystajú svoje kandidátky, v práci sa diskutuje o budúcich voľbách. Idylické obdobie okrúhlych stolov, keď sa funkcie obsadzovali na základe spoločných rokovaní a všetci sa hrali na konsenzus, sa pomaly chýlilo k svojmu koncu.

Ku koncu sa chýlilo aj selankovité obdobie spoločnej radosti z na­stolených spoločenských zmien. Prejavilo sa to aj v časopise, kde Jano pracoval. V redakcii postupne zavládla atmosféra nepokoja, a hoci redaktori nemali medzi sebou spory, vo vzduchu viselo napätie. Napätie bolo cítiť všade, na  pracoviskách, ba postupne sa prejavovalo aj v rodinách. Každý na každého niečo vedel, mnohí ne­ma­li čisté svedomie, ďalší nemali svedomie žiadne. Ľudí sa postupne zmocňovali prvé obavy a možno aj strach. Janova redakcia nebola výnimkou. Kdeže sú harmonické decembrové dni spoločnej úľavy, či dokonca radosti z každodenných zmien! Nežná revolúcia bola vtedy naozaj nežná, možno až priveľmi. Všade bolo cítiť radosť, pochopenie, Jano nikdy nezabudne, ako sa všetci v tých dňoch stra­chovali o osud ľudí v Rumunsku, ako s nimi cítili, ako im priali slobodu, ktorú sme my už mali. Súcit, naozajstný súcit bolo cítiť v tých dňoch. A neskôr obrovská radosť, keď padol režim aj v Rumunsku. Naozaj sme im to priali, tak ako iní priali slobodu nám. Jano bol v tých dňoch prvýkrát na Západe. So ženou sa prechádzali po vianočne vyzdobenej Viedni, pozreli si dve výstavy. Vša­­­de ich pustili zadarmo, všade sa na nich usmievali, stačilo vy­tiah­­nuť československý pas. Jano nepatril k prenasledovaným, nikdy mu pas nezhabali, a tak mohol chodiť slobodne, kde chcel. A keď mu ani po druhý raz nedali devízový prísľub, chodil len na Východ. Tak toto je tá krajina tabu, kam neslobodno chodiť, prebehlo mu hlavou vo viedenských uliciach. O chvíľu to už ani pravda nebude, že bola v Bratislave cesta, po ktorej nikdy nešiel, na ktorú ani len nezabočil, lebo vedel, že je to cesta do krajiny, kam nikto nechodí a odkiaľ sa nikto nevracia – ako v rozprávke.

Rýchlo pominulo krátke obdobie súdržnosti! Budúcnosť sa blížila a nikto nevedel, čo bude ďalej. V Matici slovenskej, ktorá bola vy­da­vateľom časopisu, prebiehali temer dennodenne boje. O čo bola Matica bojazlivejšia za socializmu, opatrnejšia v novembro­vých dňoch, o to razantnejšie sa teraz v nej viedol boj o moc. Keďže väč­šina redaktorov bola aj členmi v komunistickej strane, ich obavy boli dvojnásobné. Jeden sa strachoval, ako s ním naložia za jeho členstvo v strane, druhý si nebol istý, či už je naozaj slušný človek, keď zo strany vystúpil. Šéfredaktor mal obavy, či mu redak­­cia vy­sloví dôveru, redaktori mali obavu, či ich šéf dokáže podržať v re­­dakcii, či sa na nich nevykašle, len aby si udržal kreslo. Redaktori komunisti sa báli jediného nestraníka medzi sebou – redak­torky, ktorá bola navyše horlivým fanúšikom novembrovej revolúcie, ktorá naďalej navštevovala všetky podujatia VPN, ktorá prijímala bezvýh­radne všetky kroky VPN, a tak sa často dostávala do sporu s Janom, ktorého vzťah ku konkrétnym postupom vlád­nu­ceho hnutia bol čoraz kritickejší. Redaktori nemali radi ani Jana, hoci bol člen strany ako oni. Vedeli, že vie, kto bol aký, vedeli tiež o jeho postojoch hneď od prvého dňa, vedeli o jeho aktivitách aj mimo redakcie, dávno pred novembrom. V posledných dňoch Jano ro­z­mýšľal, či nemá z redakcie odísť. Na revolučné kádrovačky ne­mal chuť, minulosť ho nezaujímala, chcel iba slobodne písať. Napätie v redakcii rástlo. Nikto nechcel odstrániť šéfredaktora, on nechcel obetovať žiadneho redaktora, nežná revolucionárka nespriadala poza chrbát redakcie nijaké intrigy, nikto však o myšlienkach a ko­naní toho druhého nevedel, a tak sa napätie vybíjalo pri iných príležitostiach. Stačilo kriticky prijať článok kolegu a už bol človek komunistom, starou štruktúrou, alebo naivným či fanatickým revolucionárom. Paradoxne, titulom komunista argumentovali aj bý­va­­lí či súčasní členovia strany. Redaktori straníci začali postupne stranu nenávidieť za to, že boli jej členmi. Takéto a podobné zmeny prebiehali všade. Lojálni občania socializmu, nie aby sa tešili, že so­cializmus padol, že sú naozaj slobodní, že im nezávislé štruktúry ich lojalitu nevytýkajú, začali socializmus za svoju lojalitu nenávidieť. Je len otázkou času, kedy znenávidia aj nezávislé štruktúry, po­mys­lel si Jano. V práci, v rodinách, v celej krajine sa začalo medzi ľuď­mi šíriť zlo.

Dni boli stále krajšie a teplejšie. Blížili sa prvé slobodné voľby. Strany zostavovali kandidátky, politickí snaživci, budúci poslanci leš­tili kľučky na straníckych aparátoch. Usilovali sa získať čo naj­lep­­šiu pozíciu na volebných listinách. Budúci profesionálni politici sa v zákulisí bili o najvýhodnejšie miesto na štartovacej čiare – kto bude vpredu, ten vyhrá. Kto vyhrá, tomu bude patriť moc.

 

 

Jano bol rozhodnutý ostať mimo tejto hry. Voliť pôjde, ale ostatné ho nezaujíma. Už je pristarý na to, hovoril, aby sa dával do spol­ku s kadejakými ťuťmákmi, ktorí sa po novembri od našej zlatej mládeže dozvedeli, ako to vlastne bolo s tým so­cia­lizmom, s ľuď­mi, ktorých jedinou zásluhou bolo, že boli od Jana starší a kedysi dávno ich proti vlastnej vôli vyhodili zo strany. Kaž­dým dňom pri­búdalo odporcov socializmu, pribúdali nežní no­vem­broví revolucionári, a čím neskôr pribudli, tým menej boli než­ní.

Lojálni občania minulého režimu kádrovali lojálnych občanov mi­nulého režimu a získavali si tak oneskorene, ale predsa, revolučné zásluhy. Snažili sa uchytiť v nezávislých hnutiach. Súčasne cítili odpor ku komukoľvek, kto v minulosti niečo proti režimu robil. V krajine sa šírilo zlo, prízemná malosť a úbohosť sa postupne vracali do pozícií, ktoré im tu vždy patrili.

Spoločnosť sa stále viac polarizovala. Jeden tábor bol nekriticky naivne revolučný a nepripustil iný pohľad či hodnotenie skutoč­nos­ti, druhý tábor – nie, nebol proti, to by bolo proti zažitým národným tradíciám, on len potichučky diskutoval, či je všetko s novembrovou revolúciou v poriadku, či sa dodržuje všade demokracia. Zrazu bolo odborníkov na demokraciu toľko, že by sa dali vyvážať, keby bol na nich niekto zvedavý.

 

 

Prvé signály zásadných zmien Jano registroval  niekedy v januári. V reštaurácii pri vedľajšom stole štyria slušne oblečení päťdesiatnici vášnivo diskutovali o tom, či bola verejná poprava Nicolae Ceau­ses­ca a jeho manželky Eleny demokratická a právne v poriadku. Jano počúval ich rozhovor na pol ucha, čakal  na priateľa, tak mal času dosť. Rozhovor ho viac upútal až vo chvíli, keď lojálni občania začali odvážne tvrdiť, že to bolo presne to isté, čo robili predtým komunisti.

– A čo myslíš, že sa robí u nás? – pokračoval druhý.

– Ty veríš, že nežná revolúcia vznikla medzi študentmi? Vari si taký naivný?

Chlapi ešte dlho pokračovali v debate. A hoci sa Jano aj snažil, ešte dlho nemohol na ich rozhovor zabudnúť. Pripadal si naiv­­ný, aj sa zato na seba hneval, že ho táto debata tak znepokojila. Veď o nič nejde, každý má právo na svoj názor, vravel si v du­chu. A vôbec, ktorá poprava je demokratická? Viac ho mrzelo, že to nebola prvá podobná debata, ktorú počul v poslednom období. Mrzela ho zme­na spoločenskej klímy. Ešte nedávno sme dokázali úprimne cítiť s Rumunmi a dnes mudrujeme, či bolo demokratické obávaného diktátora tak rýchlo po vojensky odsúdiť. Akosi chytro sme za­bud­li, čo tu ešte nedávno bolo, že ten náš socializmus bol v po­rov­naní s rumunským len taký jakešovsko-biľakovský nepoda­rok, demo­kraticky sa handrkujeme o právnosti popravy dvoch su­per­diktáto­rov a veselo kašleme na životy miliónov ľudí. Jano bol presvedčený o nevyhnutnosti okamžitej popravy diktátorského páru, o správ­nos­ti jej sfilmovania. Milióny ľudí v Rumunsku potrebovali vidieť ich smrť, aby sa zbavili strachu, aby uverili v nádej, tisíce odhodla­ných Ceausescových vojakov museli vidieť ich smrť, aby pochopili zbytočnosť svojho boja. Jano bol presvedčený, že tento rýchly posun od pocitov solidarity a súcitu s inými ľuďmi k pivo­vému mud­rovaniu sa nám raz vráti ako bumerang. Z krajiny odchádza láska a pochopenie, prestáva sa im tu páčiť.

– Celú novembrovú revolúciu spískali chartisti v spolupráci s eš­te­­­bákmi, – povedal ďalší.

 

  • Ján Brezina Spievanie dospievanie,  vydal Rebach s.r.o. , Martin 2001

 

November 89 bez ružovej optiky našich politikov

Tomáš Drucker, poštár, ktorý sa vracia na scénu ako Dobrá voľba. /záver /

30.10.2019

Vnímavého čitateľa iste zaujíma odpoveď na otázku – ako mohli, a kto to vôbec vymyslel, vymenovať za ministra zdravotníctva poštára Druckera. A ako vlastne súvisí riadenie pošty a riadenie viac »

Tomáš Drucker, poštár, ktorý sa vracia na scénu ako Dobrá voľba

29.10.2019

Tomáš Drucker je zaujímavou postavou na našej politickej scéne. Je postavou, ktorá je plná rozporov. Napríklad, zovňajškom patrí určite k tým najsympatickejším tváram našej politiky, jeho viac »

Tak už aj Rumunsko má svojho Jána Kuciaka. Dokonca dvoch.

28.10.2019

V správach na STV 1 ma zaujal jeden maličký oznam. V Rumunsku len v poslednom mesiaci zabili už dvoch úradníkov, ktorí sa snažili kontrolovať nekontrolovaný výrub stromov v rumunských lesoch, viac »

polícia streľba Bratislava Petržalka Holíčska ulica páska

V Limbachu sa mala stať státisicová vlamačka

19.11.2019 00:10

V dome v Limbachu je polícia, ide o vlámanie so škodou niekoľkostotisíc eur.

Gazprom, plynová kríza

Gazprom navrhuje Ukrajine ročnú zmluvu o plyne, musia sa však skončiť súdne spory

19.11.2019 00:00

Ruský plynárenský monopol Gazprom poslal Ukrajine oficiálny list, v ktorom navrhuje buď predĺženie súčasnej zmluvy, alebo podpis novej dohody na rok.

Palestína, osady, Izrael

Židovské osady v Predjordánsku už podľa USA nebudú nezákonné

18.11.2019 22:35

Oznámil to americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo.

francúzsko, most, zrútenie, rieka

Na juhu Francúzska sa zrútil most, zomreli dvaja ľudia

18.11.2019 19:39, aktualizované: 20:38

Visutý most sa zrútil nad riekou Tarn. Najmenej jedna osoba je stále nezvestná.